Nonviolence Handbook

Späť na obsah

War Resisters' International (WRI) vytvorili túto príručku čerpajúc zo skúseností skupín v mnohých krajinách a rôznych generácií aktivistov. V srdci každej nenásilnej kampane sú vynaliezavosť a oddanosť zapojených aktivistov a kvalita posolstva, s ktorým sa prihovárajú – posolstva, ktoré môže vzniesť otázky o tom, ako sa veci majú, vytiahnuť ľudí z rezignácie voči tomu, čo sa deje alebo čo by sa mohlo stať, pritiahnuť spojencov alebo dožadovať sa slova pri rozhodnutiach, ktoré ovplyvňujú ich/naše životy. Jedným z pojmov, ktorý je v centre nenásilných kampaní, je 'splnomocnenie': zmysel pre to, ako môžete uskutočniť veci, najmä ak sa spojíte s ostatnými.

Existuje mnoho dramatických fotiek nenásilnej akcie. V skutočnosti je schopnosť zdramatizovať problém jednou zo silných stránok nenásilia; pokúša sa primäť ľudí vidieť a jednať podľa toho, čo by sme si často ani nevšimli. Avšak, nejde len o to, že sa táto dráma udeje. Prináša ovocie – v skupinách alebo bunkách aktivistov, v diskusiách, na tréningoch, pri uvažovaní o predchádzajúcich skúsenostiach, v plánovaní, v experimentovaní, pri vytváraní kontaktov. To preto sa táto príručka zakladá na tom, čo skupiny urobili a ako to urobili. Nepokúšame sa predstaviť definitívny model, ale naznačiť metódy, ktoré fungovali v rôznych súvislostiach a ktoré môžu tvoriví nenásilní aktivisti prispôsobiť vo svojich vlastných situáciách. Takže, táto tlačená príručka je teda výberom širšieho spektra dostupného materiálu od War Resisters' International alebo z internetu. Kombinuje texty uvádzajúce určité témy, skúsenosti a skupinové cvičenia. Tento úvodný výber načrtáva, čo myslíme pod pojmom nenásilie; dôležitosť nenásilného výcviku; záležitosti pre vašu skupinu; a zopár krátkych príkladov nenásilia v histórii. V druhej časti sa pozrieme na špecifický príklad útlaku v našich hnutiach: rod. Tretia časť načrtáva úlohy a nástroje pre organizovanie a facilitovanie výcvikov. Štvrtá časť popisuje nenásilné kampane a akcie, vrátane konštruktívnych programov a úlohy médií. Piata časť ponúka špecifické tipy pre efektívne organizovanie vo všetkých fázach. Šiesta časť poskytuje príbehy a stratégie z celého sveta.

V celej príručke popisujeme niektoré výhody nenásilia v akcii a uvádzame príklady, ako to funguje. Ak sa vám nepozdávajú pojmy v tejto príručke, pozrite si slovník (deviata časť). Siedma časť uvádza príklady cvičení na zaradenie nenásilia. Tieto skupinové cvičenia sa zameriavajú buď na prehĺbenie skupinového porozumenia problému a každého navzájom, alebo aby pomohli skupine zefektívniť svoju realizáciu nenásilných akcií a kampaní. Vo všeobecnosti tieto cvičenia vyžadujú, aby ich niekto 'facilitoval', to znamená uvádzal ich, vysvetľoval, čo robiť a prečo, udržal proces v pohybe, posmeľoval plachých ľudí, aby prehovorili a extrovertov, aby počúvali, najmä počas 'počúvania hlásenia' na konci.

Dúfame, že čitatelia si urobia kópie častí tejto príručky a preložia ich alebo ich rozdajú svojim skupinám. Ak to urobíte, pokojne prispôsobte to, čo sa v príručke píše, aby to vyhovovalo vašim potrebám. Ôsma časť vám ponúka radu – a teda podporu! – aby ste to, čo nájdete tu alebo na stránke WRI prispôsobili vašej situácii. Desiata časť obsahuje niektoré vybrané zdroje. Ak v tejto príručke nájdete niečo zvlášť zaujímavé, môžete tiež ísť na stránku WRI (http://wri-irg.org/node/23961), aby ste zistili viac. Nájdete dlhšie verzie niektorých článkov, dodatočné články a cvičenia a kopu ďalších zdrojov. Vo WRI sa pokúšame radšej zdieľať, než poskytovať zdroje, čo znamená, že ostatní by si radi prečítali, čo ste sa naučili zo svojich skúseností s nenásilnými kampaňami a výcvikom. Preto prosím prispejte na stránku WRI. A ak preložíte časť príručky, pošlite nám prosím svoj preklad na info@wri-irg.org, aby sme ho mohli pridať na stránku.

Späť na obsah

V priebehu dvoch rokov od svojho založenia v roku 1998 hrala srbská mládežnícka organizácia Otpor (Odpor) centrálnu úlohu pri zvrhnutí Slobodana Miloševiča. Pôvodne sa ich kampaň zameriavala na zmenu postojov k odporovaniu Miloševičovi, napríklad používaním 'gerilových' taktík komunikácie (graffiti, pouličné divadlo atď.), často s použitím humoru na pritiahnutie záujmu a zníženie strachu. Stále viac vyvíjali nátlak na rozdelenú demokratickú opozíciu a našli zjednocujúce body, aby čelili Miloševičovi a oslabili 'piliere jeho moci'.

Workshopy výcviku v nenásilí zohrali dôležitú úlohu pri šírení pochopenia, ako môžu oslabiť režim. Keď sa Miloševič pokúsil sfalšovať výsledky volieb, boli v pozícii, v ktorej ho mohli odhaliť a nakoniec ho zastaviť. Keď davy obkľúčili budovu parlamentu, polícia nebola ochotná rozohnať ich. Najslávnejšou fotkou je buldozér idúci do parlamentu; v tom čase sa polícia nesnažila tomu zabrániť. Na druhý deň Miloševič rezignoval.

Otpor hral životne dôležitú úlohu v dosiahnutí nevyhnutného kroku v demokratizácii Srbska – odstránení Miloševiča – no následný pokrok k demokracii bol sklamaním.

Späť na obsah

Názov: konfliktná línia Čas: minimálne 15 minút Cieľ alebo účel cvičenia:

Mať skúsenosť s tým, ako sa vyrovnávame s konfliktom alebo ako často uvažujeme o násilí ako riešení, aby sme vyriešili problém. Cvičenie začne s pochybovaním o našom militaristickom myslení a vyzve nás na nájdenie obojstranne víťazných riešení.

Ako sa to robí/poznámky facilitátora:

Facilitátor požiada ľudí, aby utvorili dva rady s rovnakým počtom ľudí otočených tvárou k sebe. Potom ich požiada, aby sa načiahli na osobu oproti nim, aby sa uistili že vedia, na koho sa budú vzťahovať. Povedzte im, že je medzi nimi neviditeľná čiara. Požiadajte páry, aby sa načiahli za čiaru, potriasli si ruky a podržali sa. Jediným pokynom je: „Dostaňte druhú osobu na vašu stranu.“ Potom: „Teraz!“

Hlásenie

Čo sa stalo? Aká bola automatická reakcia na inštrukciu a povel „teraz!“?

POZNÁMKA: mnohí z nás majú tendenciu reagovať s násilím, bojovať fyzickou silou, čo svedčí o násilí ako o prvej a možno jedinej možnosti.

Máme militaristické myslenie? Kto 'vyhral'? Rozprával niekto o alternatívnych riešeniach? Ako by sa to mohlo stať? Ako by sa obidvaja mohli riadiť pokynmi?

Možné víťazné riešenia pre obe strany: páry si vymenia miesta alebo idú najskôr na jednu stranu a potom na druhú.

Čo ak tvorili páry muži a ženy? Kto v takej zostave „vyhral“? V pároch rovnakého pohlavia sú už dopredu veľké pochybnosti o tom, kto „vyhrá“, pokiaľ je možnosťou fyzická sila; v mužsko-ženskej zostave je menej pochýb a určitý stupeň istoty o tom, ktorý vyhrá, pokiaľ je sila riešením Toto je situácia, v ktorej sa pravdepodobne nájdete; „žena“ proti ozbrojenému vojakovi alebo „sekuriťákovi“; násilie nie je logickým nástrojom na použitie O aké riešenia by ste sa mohli pokúsiť?

Späť na obsah

Je dôležité zdokumentovať kampane, aby sa z nich ľudia mohli učiť. Tak ako sme sa učili z nenásilných kampaní ľudí po celú dobu a na celom svete, zdokumentovanie našich vlastných bojov a príbehov môže pomôcť ľuďom v iných obdobiach a na iných miestach. Tento sprievodca, vytvorený pre prípadové štúdie Nenásilného spoločenského splnomocnenia WRI, môže jednotlivec alebo skupina použiť na určenie informácií, ktoré sú potrebné na vytvorenie prípadovej štúdie kampane. Tento sprievodca sa tiež môže použiť, aby nám pripomenul, čo musíme brať do úvahy pri organizovaní kampane.

Prehľad

Povaha kampane – čo bol/je problém? Kedy začal/skončil? Geografický a (stručný) historický kontext Účastníci – kto (analýza triedy, rasy/etnika, rodu, náboženských skupín, veku, pohlavia, schopností, iných) – zmenili sa v rôznych fázach hnutia?

Chronológia

Začiatočný bod Boli (sú) tu odlišné fázy? Boli tu konkrétne chvíle expanzie? Čo boli vrcholy? Čo boli ostatné kľúčové udalosti?

Nenásilie

Mali ste verejný profil požadujúci vyhnutie sa násiliu? Bola vyhlásená verejná politika nenásilia? Ak áno, čo sa myslelo pod nenásilím? Zhodli sa na tomto? Aké boli rozdiely? Aké opatrenia sa prijali na zavedenie politiky nenásilia? Mali ste výcvik v nenásilí? Mali ste sprievodcov nenásilia? Dá sa povedať, že kampaň posunula hodnoty spoločnosti viac smerom k nenásiliu? Mali ste konkrétne zdroje inšpirácie pre typy akcie alebo spôsoby organizácie?

Prostriedky

Aké bolo použitie oficiálnych kanálov, lobovanie, volebné procesy, ústavné mechanizmy a s akým vplyvom? Ako sa použili hlavnoprúdové médiá? Akú mali úlohu alebo vplyv? Ako ste sa pokúsili vyvinúť alebo využiť svoje vlastné verejné alebo alternatívne médiá? S akým vplyvom? Pokúsila sa kampaň založiť alternatívy? Mali byť dočasné alebo trvalé? Čo sa stalo? Aký druh prostriedkov ste použili na vybudovanie kultúry hnutia alebo pocit spolupatričnosti? S akým úspechom? Použili ste stiahnutie spolupráce ako taktiku? V ktorom štádiu? S akým úspechom? Pokúsili ste sa priamo narušiť alebo zablokovať aktivitu, proti ktorej ste viedli kampaň? V ktorom štádiu? So zameraním na čo? S akou účasťou? S akým úspechom? Ako ste použili konvenčné prostriedky protestu? Ako ste ich kombinovali s inými metódami?

Organizácia

Dohodla sa kampaň na formálnej štruktúre? Aké neformálne štruktúry hrali dôležitú úlohu? Obávala sa kampaň toho, že bude mať participatívnu štruktúru organizácie a rozhodovania? Ak áno, ako boli ľudia trénovaní v tom procese? Ako kampaň súvisela s inými skupinami/hnutiami? Akú dôležitosť ste prikladali budovaniu koalície? S akými kritériami pre spojenectvá? Ako kampaň adresovala potreby aktivistov učiť sa, rásť, odpočívať, zachovať svoju oddanosť? Ako kampaň adresovala možné rozpory medzi potrebami bezpečnosti a túžbou po účasti? Aký druh útlaku hnutie očakávalo? Aké opatrenie ste urobili na podporu najdotknutejších ľudí? Mala kampaň jasný časový rámec a predstavu strategického vývoja? Ako kampaň rozvinula svoje zdroje (ľudské, spoločenské, ekonomické)?

Ciele a výsledky

Aké boli pôvodné ciele? Ako sa vyvinuli ciele? Prečo? Bolo cieľom splnomocniť účastníkov? Akým spôsobom? Ako boli ciele zarámované – napr. s akým typom sloganu? Bola v kampani flexibilita na prehodnotenie cieľov, napr. v reakcii na konkrétne udalosti alebo v stavaní na úspechu? Ako ste očakávali, že sa zmení inštitúcia držiaca moc tých, ktorí „profitovali“ zo svojej nadvlády? (napr. že zmenia názor, že vyhovejú niektorým z ich požiadaviek, že budú prinútení prijať požiadavky, alebo že dôjde k dezintegrácii/rozpusteniu) Do akej miery dosiahli svoje ciele? – krátkodobé, strednodobé, dlhodobé S akými vedľajšími účinkami? – pozitívnymi a negatívnymi Urobili ich protivníci nejaké chyby, ktoré významne pomohli ich prípadu?

Splnomocnenie

Všetky tieto otázky nejakým spôsobom súvisia so splnomocnením. Táto záverečná časť sa vracia k niektorým témam, ale s väčším sústredením. Odpovede musia zahŕňať rozmery moci v rámci moci vnútri, moci s a moci vo vzťahu k niečomu.

Kto bol splnomocnený? Aby bol alebo robil čo? (aby sa pripojil, zdieľal zodpovednosť, prevzal iniciatívu, udržal aktivizmus) Čo prispelo k tomuto zmyslu pre splnomocnenie? (napr. výcvik, skupinové sebavedomie, dosiahnutie strategických cieľov) Ako ovplyvnila skúsenosť rôznych fáz hnutia zmysel pre splnomocnenie? Čo môžete povedať o ľuďoch, ktorí sa zapojili alebo sa necítili byť splnomocnení? Ako ste postupovali pri diskutovaní alebo vytváraní stratégií splnomocnenia? Osobne, skupinovo, spoločensky? Bol nejaký účastník/skupina oslabený – ako? Ako to ovplyvnilo kampaň?

Späť na obsah

Gene Sharp preskúmal a katalogizoval 198 metód nenásilnej akcie, zverejnených v knihe Politika nenásilnej akcie z roku 1973. Tieto metódy sa delia na tri veľké triedy: protest a presvedčovanie, nespolupráca a nenásilná intervencia. Tie sú ďalej rozdelené na časti. Kompletný zoznam nájdete na http://www.aeinstein.org.

1. Protesty a presvedčovanie

Demonštrácie – mnoho ľudí vyjadrí čo chce spoločným kráčaním po ulici. Napríklad demonštrácie z 15. februára 2003, ktoré boli najväčšou protivojnovou demonštráciu vôbec. Demonštrácie boli vo viac než 600 mestách sveta. Len v Londýne demonštrovali dva milióny ľudí.

Protestné zoznamy – zapíšte svoje meno na zoznam, aby ste vyjadrili nesúhlas s určitou politikou, napríklad protest proti švédskym zbraňovým exportom do USA a Veľkej Británie počas irackej vojny.

2. Nespolupráca

Bojkot – odmietnutie nakupovania tovaru alebo služieb na vyjadrenie nespokojnosti s tým, že ich niekto predáva. Napríklad bojkot juhoafrických produktov počas apartheidného režimu. Najprv začali bojkotovať juhoafrický tovar jednotlivci a organizácie a po nejakom čase bojkotovali Južnú Afriku celé krajiny.

Štrajk – odmietnutie pracovať. Napríklad počas prvej Intifády, Palestínskeho odporu, ktorý začal v roku 1987, odmietla väčšina Palestínčanov pracovať pre Izraelčanov. Izrael stratil mnoho peňazí, keď nemal prístup k lacnej palestínskej pracovnej sile a ekonomika stagnovala.

Politická nespolupráca – odmietnutie vykonávať vojenskú službu alebo vydať stíhanú osobu. War Resistence International je jednou z organizácií podporujúcich tých, ktorí odmietajú výkon vojenskej služby.

Odmietnutie spolupráce – napríklad počas druhej svetovej vojny nórski učitelia odmietli postupovať podľa nacistických školských osnov. Kvôli svojej neposlušnosti boli poslaní do koncentračných táborov, ale keď nacisti pochopili, že sa nevzdajú, väčšina z nich sa vrátila.

3. Intervencia

Blokády – umiestnenie svojho tela v smere niečoho. Napríklad Izraelčania a aktivisti medzinárodnej solidarity stojaci v ceste izraelským buldozérom, ktoré mali zdemolovať palestínske domy.

Preventívna prítomnosť – na ochranu ohrozených osôb v konfliktných oblastiach. Napríklad mieroví pozorovatelia v Mexiku, Izraeli a Palestíne alebo Kolumbii.

Radlicové akcie – otvorené odzbrojenie zbraní a ochota prijať svoj rozsudok. Napríklad odzbrojenie jadrových ponoriek Trident v Škótsku. Názov, pochádzajúci od Hnutia radlíc, označuje koncept konvertovania zbraní alebo vojenských technológií na mierové civilné použitie.

Späť na obsah

Nástroj na analýzu pokroku vášho hnutia

Silke Kreusel a Andreas Speck

Aktivisti sa často cítia oslabení, hoci sa ich hnutiu dobre darí a je na ceste k úspechu. Pochopenie spôsobu, akým hnutie funguje a rozoznanie jeho úspechu môže preto posilniť aktivistov hnutia a skupiny. Akčný plán hnutia (APH), vyvinutý v 80tych rokoch Billom Moyerom, je pre tento účel dobrým nástrojom, pretože opisuje osem štádií úspešných hnutí a štyri úlohy, ktoré musia aktivisti hrať.

Strategické predpoklady

APH je založený na siedmych strategických predpokladoch:

1. Spoločenské hnutia sa potvrdili byť silné v minulosti a dúfajme, že budú silné i v budúcnosti.

2. Spoločenské hnutia sú v centre spoločnosti. Sú založené na najprogresívnejších spoločenských hodnotách: spravodlivosti, slobode, demokracii, občianskych právach. Hoci odporujú štátu alebo vláde, spoločenské hnutia podporujú lepšiu spoločnosť a nebojujú proti nej.

3. Skutočným problémom je „sociálna spravodlivosť“ verzus „vlastné záujmy“. Hnutie pracuje na sociálnej spravodlivosti a tí pri moci predstavujú vlastné záujmy.

4. Veľkou stratégiou je podpora participatívnej demokracie. Nedostatok demokracie je hlavným zdrojom nespravodlivosti a sociálnych problémov. V boji za cieľ hnutia – právo na odmietnutie vojenskej služby v Turecku alebo zastavenie výstavby cesty v Spojenom kráľovstve – je kľúčom vyvinutie participatívnej demokracie.

5. Cieľom je podpora bežného občana, ktorý poskytuje moc držiteľom moci tým, že s nimi súhlasí. Ústrednou témou spoločenských hnutí je boj medzi hnutím a držiteľmi moci o získanie podpory väčšiny ľudí, ktorí skutočne majú moc na zachovanie statusu quo alebo vytvorenie zmeny.

6. Úspech je dlhodobý proces, nie udalosť. Pre dosiahnutie úspechu musí byť hnutie úspešné v dlhej sérií podcieľov.

7. Spoločenské hnutia musia byť nenásilné.

Osem štádií spoločenských hnutí

Hnutie začína bez toho, aby ich poznalo. V prvom štádiu, zvyčajný chod vecí, je hlavným cieľom skupín hnutia donútiť ľudí myslieť, ukázať, že je tu problém.

Ďalším krokom je ukázať zlyhanie zaužívaných kanálov (druhé štádium). S použitím vypočutí, právnych procesov, účasti na administratívnych konaniach a tak ďalej musí hnutie dokázať, že tieto inštitúcie nebudú konať za ľudí, aby vyriešili problém – a že ľudia budú musieť konať sami.

Toto vedie k podmienkam dozrievania (tretie štádium) pre vývoj spoločenského hnutia. Ľudia začínajú počúvať a formovať nové skupiny, malé akcie občianskej neposlušnosti začínajú dramatizovať problém. Držitelia moci začínajú byť trocha podráždení, ale zväčša pokračujú ako zvyčajne.

Ak si hnutie dobre urobí svoju domácu úlohu (organizácia nových skupín, vytváranie sietí a budovanie koalície), po spúšťacej udalosti môže odštartovať (štvrté štádium). Tú udalosť by mohlo zorganizovať hnutie – okupácia miesta výstavby v meste Wyhl v Nemecku v roku 1974 spustila nemecké protijadrové hnutie – alebo niečo, čo urobia držitelia moci. Spúšťacia udalosť vedie k masívnym demonštráciám, veľkým kampaniam občianskej neposlušnosti a rozsiahlemu mediálnemu pokrytiu. Hoci hnutie získa mnoho verejnej sympatie, držitelia moci sa v tomto štádiu zvyčajne nevzdávajú.

Toto často vedie u mnohých aktivistov k vnímaniu zlyhania (piate štádium). Toto vnímanie sa zosilní kvôli znižovaniu účasti na akciách hnutia a negatívnom mediálnom pokrytí.

Ale v tom istom čase hnutie víťazí nad väčšinou (šieste štádium). Až doteraz sa hnutie sústreďovalo na protest; teraz je dôležité ponúknuť riešenia. Takmer tri štvrtiny spoločnosti súhlasia s tým, že je potrebná zmena. Teraz je dôležité vyhrať boj o druh zmeny, ktorá má nastať. Držitelia moci sa pokúsia podviesť hnutie, zvýšiť útlak, hrať triky (nemecká vláda sa teraz pokúša poslať jadrový odpad do mesta Ahaus namiesto Gorleben: viď šiesta strana). Hnutie si musí dať za cieľ zastaviť triky a podporiť alternatívne riešenie.

Skutočný úspech (siedme štádium) je dlhý proces a často náročný na rozoznanie. Úlohou hnutia nie je len splniť svoje požiadavky, ale dosiahnuť posun v paradigme, nový spôsobom myslenia. Len odstavenie všetkých jadrových elektrární bez zmeny nášho pohľadu na energiu len presunie problém od rádioaktivity ku oxidu uhličitému (čo je taktiež úspech). Len to, že sa nejaké ženy dostanú do úradu, nezmení štruktúru patriarchálnej spoločnosti.

Po tom, čo hnutie zvíťazí – či už konfrontačným bojom alebo dlhodobým oslabovaním držiteľov moci – musí hnutie implementovať svoj úspech. Úlohou hnutia je teraz konsolidácia úspechu a prechod k ďalším bojom (ôsme štádium).

Štyri úlohy aktivistov

V týchto ôsmich štádiách môžu mať aktivisti mnoho rôznych úloh. Jeden druh osoby ich nemôže urobiť všetky a zvyčajne identifikujete štyri hlavné typy aktivistov. Aby hnutie uspelo, všetci musia byť prítomní a pracovať efektívne.

Rebel je druh aktivistu, ktorého mnoho ľudí identifikuje so spoločenskými hnutiami. Prostredníctvom nenásilných priamych akcií a verejného vyhlásenia „nie“ rebeli zaraďujú problém do politickej agendy. Ale pokiaľ sa identifikujú ako osamelý hlas na okraji spoločnosti a hrajú sa na militantného radikála, môžu byť neefektívni. Rebeli sú dôležití v treťom a štvrtom štádiu a po akejkoľvek spúšťacej udalosti, ale zvyčajne sa presunú k iným dozrievajúcim hnutiam v šiestom štádiu alebo neskôr.

Reformátorov v hnutiach často podceňujú, ale oni sú tými, ktorí dokazujú zlyhanie existujúcich kanálov alebo podporujú alternatívne riešenia. Avšak, často majú tendenciu veriť v inštitúcie alebo navrhovať reformy, ktoré sú príliš malé na konsolidovanie úspechu hnutia.

Občania zaisťujú, že hnutie nestratí kontakt so svojimi hlavnými podporovateľmi. Ukazujú, že hnutie koná v centre spoločnosti (učitelia, fyzici a farmári zúčastňujúci sa Gorlebenských protestov) a ochraňujú ho pred útlakom. Keď stále veria tvrdeniu držiteľov moci, že slúžia verejným záujmom, môžu byť veľmi neefektívni.

Agent zmeny je štvrtou a do istej miery kľúčovou úlohou v akomkoľvek hnutí. Podporujú vzdelávanie a presvedčujú väčšinu spoločnosti, organizujú siete na úrovni radových občanov a podporujú dlhodobé stratégie. Podporovaním utopických vízií alebo obhajovaním len jediného prístupu môžu byť tiež neefektívni. Majú tiež tendenciu ignorovať osobné problémy a potreby aktivistov.

Čo sa deje teraz?

Spoločenské hnutia sú komplexným fenoménom: nenasledujú APH ako cestu na mape. Ale pokus o identifikovanie štádia vášho hnutia a druh zapojených aktivistov dosť pomáha pri rozoznávaní úspechu a vývoji budúcnosti. Ak ste sa stratili po ceste – skontrolujte APH!

Pôvodne vytlačené v Peace News, číslo 2324, marec 1998

Späť na obsah

1) Facilitátori by si mali uvedomiť, že príprava môže trvať tak dlho, ako samotné odprezentovanie/facilitovanie výcviku. Je dôležité, aby spolufacilitátori pracovali spolu na vybudovaní agendy a mali jasno v tom, kto je zodpovedný za čo a ako budú pracovať spolu.

2) Buďte realistami v množstve času prideleného pre každú časť. Nepodvoľte sa tlaku urobiť výcvik rýchlo, pokiaľ sa to nedá.

3) Začnite výcvik s úvodmi. Prelomte ľady úvodnými cvičeniami. Ak sa členovia skupiny navzájom dobre poznajú, klaďte také otázky, aby sa ľudia dozvedeli o sebe navzájom niečo nové.

4) Ak tréneri nemajú dostatok informácií o skúsenostiach ľudí, použite nesúťažné spôsoby pýtania. Udajte tón a vysvetlite, že tréneri potrebujú informácie, ale že to nie je cvičenie na identifikovanie, kto je 'lepší'.

5) Na začiatku výcviku robte cvičenia, ktoré budú podporovať účasť, ako jednoduchá hádka - paralelná línia.

6) Vyvažujte aktivitu v pároch alebo trojiciach s aktivitou vo väčších skupinách.

7) Miešajte diskusie s pohybovými cvičeniami; dávajte pravidelné prestávky.

8) Sledujte čas a označujte možné škrty, pokiaľ sa dostanete za rozvrh. Ale neškrtajte posledné položky, keďže môžu byť niektorými z najdôležitejších, ako je hranie úloh v scenári.

9) Vždy nechajte čas na hodnotenie a používajte na to rôzne formy. Píšte na nástenné tabule 'čo išlo dobre' (+) a 'čo mohlo byť lepšie' (>). Klaďte série otázok, aby ste si vyžiadali komentáre; použitie kruhovú metódu alebo brainstorming. Formy písaného hodnotenia sú pre dlhé výcviky veľmi nápomocné.

Späť na obsah

Táto príručka je napísaná pre skupiny, možno skupinu, ktorá sa dala do kopy zo špecifickej príčiny alebo so špecifickou hlavnou myšlienkou, možno skupinu založenú na priateľstve alebo spriaznenosti v tom, čo si myslíte o svete, možno i skupinu vytvorenú pre jednu príležitosť. Aj individuálne stanovisko zvyčajne vyžaduje nejakú skupinovú podporu. Časť tejto knihy o kampaniach (tretia časť) je užitočnejšia pre skupiny, ktoré plánujú zostať spolu dlhodobo, kým časť o príprave pre akciu (štvrtá časť) môže byť vhodnejšia pre tých, ktorí sa spájajú pre špecifickú akciu.

Silné skupiny ľudí, ktorí zotrvávajú spolu a ktorí dobre spolupracujú a navzájom sa posilňujú, dávajú hnutiu silu. Skupiny sa dávajú do kopy rôznymi spôsobmi a tí, ktorí sú najefektívnejší a najradostnejší majú zvyčajne niečo charakteristické, nejaký znak svojej vlastnej kreativity, nejakú charakteristiku, vďaka ktorej prekvitajú. To vzniká zo zvláštnych kombinácií, ktoré sa v skupinách objavujú a z mimoriadnej rovnováhy, ktorú skupina dosiahne medzi rôznymi túžbami a talentami svojich členov.

Táto časť ponúka určité perspektívy, o ktorých môžete premýšľať ako člen skupiny, perspektívy, z ktorých niektoré bude skupina preberať a o ktorých bude robiť vedomé rozhodnutia, kým niektoré sa rozvinú.

Posilňovanie skupiny

Prvým bodom je, akú veľkú dôležitosť ľudia prikladajú spôsobu, akým samotná skupina funguje a aké má postoje. Toto môže byť samé o sebe zdrojom nekonečného konfliktu! Existujú rovnováhy, na ktorých sa dá zaseknúť, ako napríklad medzi tými, ktorí nemajú trpezlivosť s diskusiou a ktorí súrne chcú byť ‘tam’ a ‘konať’ a tými, ktorí chcú viac ujasnenia, či už ide o ciele, pripravenosť diskutovať o probléme na verejnosti, o to, koho sa skupina pokúša dosiahnuť a formách akcie, ktoré by mala zvážiť, alebo o to, ako sa skupina organizuje a funguje. Skupina musí nejakým spôsobom urobiť to najlepšie čo vie, aby našla svoju vlastnú cestu a celkový smer, nejaký šťastný stred medzi ľuďmi, ktorých to ťahá rôznymi smermi. Ak má skupina dostatok energie a iniciatívy, podskupiny môžu začať robiť na konkrétnych hlavných myšlienkach. Ak sa v skupine nachádzajú ľudia s konfliktnými politickými filozofiami alebo postojmi, treba ich rozoznať a urobiť z nich radšej zdroj sily než prekážku v tvorivosti. Či už je vaša skupina veľká a otvorená alebo malá a obmedzená spriaznenosťou (viď 'Afinitné skupiny'), chcete, aby sa noví ľudia cítili vítaní a aby každý cítil, že má možnosť prispieť. Toto nastoľuje otázky o kultúrnej diverzite, utláčateľskom správaní, triede, rase a rodovej dynamike a o moci v skupine. Riešenie týchto záležitostí môže byť samo o sebe zdrojom napätia, hoci ich neriešenie môže byť ešte horšie. Budete musieť nájsť spôsoby, ako tieto otázky riešiť v atmosfére dôvery. Druhá časť, ktorá je o rode, ponúka nejaké príklady. Vo všeobecnosti je pre skupinu plánujúcu zostať spolu užitočné, aby ku zvyčajným mítingom dodatočne zorganizovala nejaké mimoriadne zasadnutia, alebo aby v pravidelných mítingoch rezervovala programový blok pre niečo trochu odlišné. Niekedy to môže mať praktické zameranie, ako je zdieľanie zručností, vývoj kampane alebo i detailnejší pohľad na konkrétnu tému kampane. Niekedy to môže byť zamerané viac na skupinu, ako sú aktivity budujúce vzájomný súlad (výroba transparentov, spievanie) alebo spôsoby vylepšenia fungovania skupiny.

Preskúmanie rozdielov

Pre skupinu nenásilnej akcie bude v určitom bode prospešné, keď bude posudzovať niektoré záležitosti pripisované pojmu nenásilie – vrátanie foriem nenásilia a ich následkov, hodnôt, postojov a cieľov. S akoukoľvek záležitosťou, ktorá sa dotýka hlboko zakorenených presvedčení členov skupiny, treba zaobchádzať s ohľadom na rozdiely, pričom na vybudovanie pozície skupiny budete klásť menší dôraz ako na zdieľanie postrehov a stanovísk. Jednoducho, lepšie vzájomné porozumenie prehĺbi to, čo sa pokúšate robiť spolu. Vezmite si otázku samotného nenásilia. Záväzok k nenásiliu môže byť pre skupinu zjednocujúcim faktorom, ale nemusí tomu tak byť nevyhnutne; často sú tu rozpory, najmä medzi ľuďmi pripravenými použiť nenásilie pre špecifické účely a tými, ktorí ho považujú za ďalekosiahlu filozofiu. Naznačujeme, aby ste niektoré problémy riešili kolektívnym vyhlásením princípov (viď 'Princípy nenásilnej akcie' a 'Sprievodcovia nenásilia'), ale i skupina vyjadrujúca záväzok k nenásilnej akcii bude mať rôzne názory na ostatné aspekty nenásilia, tak pozitívne, ako aj negatívne. Dobrá diskusia okolo problémov môže byť stimulujúca, dokonca inšpirujúca, no pokiaľ tá diskusia nebude dobrá, môže zhoršiť napätú situáciu a frustráciu. Relatívne bezpečným spôsobom preskúmania rozdielov je 'barometer' hodnôt, známy tiež ako cvičenie 'spektrum'. Niekto vymyslí súbor otázok na preskúmanie rôznych postojov, akcií a faktorov. Skupina dostane otázky a ľudia sa presunú na dve osi: jednu, vyjadrujúcu či to je alebo nie je nenásilné a druhú, vyjadrujúcu či by som to urobil alebo neurobil sám. To sa neskôr môže vyvinúť na 'Chcel by som alebo nechcel by som byť súčasťou skupiny, ktorá to urobí'. (Viď 'Spektrum alebo barometer')

Otázka typu 'čo sa vaša skupina pokúša dosiahnuť?' môže mať jednu jednoduchú odpoveď, ale každá osoba v skupine môže mať ciele navyše. Mnoho rôznych línií myslenia alebo cítenia môže ľudí viesť ku zapojeniu do skupiny. Niečo také jednoduché ako úvodné cvičenie vo dvojiciach môže byť dobrým začiatkom pre poskytnutie priestoru ľuďom, aby vysvetlili, čo ich priviedlo.

Vo všeobecnosti táto príručka príliš nepreskúmava perspektívu, prečo ste sa zapojili do akcie, okrem pomerne všeobecnej myšlienky spoločenskej transformácie. Také perspektívy sa budú líšiť od skupiny ku skupine a v rôznych súvislostiach. Pointou nie je vytvoriť uniformitu, ale pochopiť a dokonca oceniť rôzne spôsoby, akými sa ľudia pozerajú na veci. Konkrétne, ak vaša skupina zvažuje niečo riskantné, musíte mať čas, aby ste sa vhodne pripravili, pochopili odlišné postoje, ktoré každý z vás prináša do akcie a vaše preferencie ohľadom reakcie na riziko.

To, ako pochopíte súvislosť, v ktorej konáte, ovplyvní vašu voľbu metód. Komentátori niekedy rozlišujú medzi 'konvenčnými' a 'nekonvenčnými' formami akcie. Avšak, súvislosť to môže všetko zmeniť. V uzavretej spoločnosti môže mať to, že jednoducho 'poviete čo sa nehovorí' alebo 'prelomíte mlčanie' celkom konvenčnými spôsobmi, enormný, možno explozívny, možno katalytický dopad. Avšak, v iných súvislostiach môže byť 'nekonvenčná' akcia – ako občianska neposlušnosť alebo štrajky – obsiahnutá alebo normalizovaná. Či už preto, že ju neúčastníci ignorujú ako 'och, to sú oni a znova robia svoju vec', alebo preto, že účastníci sami uviaznu v rutinnej forme akcie. Niektorí teoretici spoločenského hnutia (viď Doug McAdam, Sidney Tarrow a Charles Tilly, Dynamics of Contention, Cambridge University Press, 2001, strany 7 až 9) naznačili, že 'transgresívna' a 'obsiahnutá' akcia je oveľa praktickejšia definícia než 'konvenčná'/'nekonvenčná' akcia, pretože berie do úvahy rozdielny vplyv, ktoré môžu mať rôzne formy akcie v rôznych súvislostiach. Niektoré z rozdielov v skupine (napríklad, v postojoch ku nelegálnej aktivite) môžu prameniť z rôznych analýz súvislosti pre vašu akciu. (Pre viac informácií o súvislostiach, viď 'Vyslanie protestného posolstva' a 'Výzva protestovania')

Čo chcete?

Ako aktivista musíte premýšľať o tom, čo chcete od skupiny. Chcete skupinu, ktorá priťahuje široké spektrum ľudí? Chcete skupinu s ľuďmi, ktorí zdieľajú mnoho postojov a názorov a ktorá urobí ich silné vyhlásenie? Dajú sa tie dva typy skombinovať? Napríklad, mohli by ste byť súčasťou afinitnej skupiny podporujúce nenásilie v súvislosti so širšou kampaňou? Kým vaša skupina nezačne akciu, neviete, aký vplyv by ste mohli mať. Skupiny zvyčajne netušia o možnostiach, ktoré môžu otvoriť, až kým nevyjdú na verejnosť. Prvej demonštrácie z Las Madres de la Plaza de Mayo v Buenos Aires sa zúčastnilo len 14 žien; niektoré iné silné hnutia začali ako ešte menšie. Niektoré jednoduché, malé akcie mali omnoho väčšie následky než si ktokoľvek vedel predstaviť. Avšak, musíte tiež uznať, že množstvo akcií malo omnoho menšie následky. Skupina nenásilnej akcie si musí byť vedomá svojho plného repertoára akcie, mať silnú cieľavedomosť a byť schopná analyzovania situácie, v ktorej pracuje. Táto príručka preto zahrňuje materiál o príprave na akciu, o budovaní kampane a o posudzovaní toho, čo ste urobili.

 

 

''Procesy a techniky, ktoré nájdete nižšie ukazujú/potvrdzujú, že aj vo veľkých skupinách je možné robiť rozhodnutia demokratickým, horizontálnym, participatívnym spôsobom, bez hierarchie, delegácií, hierarchií alebo hlasov/hlasovania.''

Späť na obsah

Tento fond dáva granty vo výške viac ako 3000$ pre výcviky, ktoré pomáhajú ľuďom učiť sa, ako kolektívne použiť teóriu a prax nenásilnej akcie na efektívne uskutočnenie boja za spoločenskú zmenu. Projekty sa musia nachádzať mimo Spojených štátov alebo v pôvodných krajinách Spojených štátov, patriacich indiánom.

Projekty, ktoré majú nárok na podporu, zahrňujú:

- tie, ktoré vytvárajú schopnosť a vedenie medzi ľuďmi zapojenými do nenásilných bojov; - tie, ktoré pripravujú účastníkov na špecifické nenásilné akcie alebo kampane; - tie, ktoré sú zamerané na „výcvik trénerov“, aby rozšírili a znásobili výcvik v nenásilí v celej komunite.

Pre grantových sprievodcov a viac informácií, viď web stránku http://www.ajmuste.org alebo kontaktujte Inštitút A.J. Musteho na 339 Lafayetter St., New York, NY 10012 alebo info@ajmuste.org.

'Niet cesty k mieru – mier je cesta.'

Toto bolo jednoduché vyhlásenie A. J. Musteho o jeho presvedčeniach.

A. J. Muste bol pacifista, protivojnový aktivista a vodca pracovných a ľudsko-právnych hnutí v Spojených štátoch, ktorého osobná integrita mu získala zriedkavý všeobecný rešpekt.

Medzinárodný pamätný inštitút A. J. Musteho bol zorganizovaný v roku 1974, aby zachoval dedičstvo A.J. prostredníctvom pokračujúcej podpory nenásilného hnutia za spoločenskú zmenu.

Späť na obsah

Názov: kto má moc v škole? Čas: 45 minút Cieľ alebo účel cvičenia:

Pomôcť ľuďom pochopiť, že prakticky každý má nejakú moc, tlmočiť základné pochopenie moci – že moc pochádza z poslušnosti ostatných a že sú rôzne druhy zdrojov moci. Ako sa to robí/poznámky facilitátora: Uveďte cvičenie tak, že požiadate ľudí o definíciu moci. Pravdepodobne dostanete frázy ako „kontrola druhých“, „schopnosť mať vplyv“, „mať moc uskutočniť veci“. Niektorí ľudia rozlišujú medzi „mocou nad“ (vláda alebo hrozby) a „mocou s“ (spolupráca alebo kolaborácia). Vysvetlite, že toto cvičenie je o pochopení „moci nad“, vďaka čomu budú skupiny spoločenskej zmeny vedieť identifikovať efektívne uplatnenie svojej „moci s“, menovite ich schopnosti mať pozitívny vplyv na svet.

Opis: požiadajte ľudí, aby vymenovali všetkých ľudí alebo skupiny, ktoré majú v škole moc. Pravdepodobne rýchlo dostanete zoznam takmer každého zapojeného. Ak bude na ňom chýbať dôležitá skupina alebo osoba (zástupca riaditeľa/domovník), môžete ju pridať sám. Ideálne je, keď tento zoznam urobíte na dvoch tabuliach, aby ste mohli zapísať ľudí na jednu a zdroje moci na druhú. Ak pracujete na jednej tabuli, nechajte dostatok miesta medzi menami, aby ste pridali zdroj moci.

Potom sa ich opýtajte, prečo má človek „X“ moc? Odkiaľ tá moc pochádza? Čo je jej zdrojom? Prečo ľudia robia, čo „X“ povie? Z časových dôvodov zvyčajne nie je možné urobiť toto cvičenie pre celý zoznam, ale uistite sa, že zahrniete vedenie, žiakov, domovníka, sekretárku školy, rodičov a zástupcu riaditeľa. Toto poskytne dobrý rozsah zdrojov. Reakcie účastníkov zaznamenajte perami rôznych farieb.

Tretím štádiom je facilitovaná diskusia o moci vo všeobecnosti. Hlavné myšlienky účastníkov zaznamenajte treťou farbou. Pokúste sa načrtnúť hlavný bod tohto cvičenia, ktorým je to, že moc niektorých pochádza od poslušnosti ostatných. Ľudia v pozícii autority a moci tú pozíciu získali preto, lebo ostatní im vedome alebo nevedome dali svoju moc nad sebou.

Poznámky trénerov:

Učitelia a ostatní môžu celkom pochopiteľne chcieť rozprávať o špecifikách školského života dlhšie, než je treba, čo môže veci prekrútiť. Možno budete musieť byť dosť neústupný, aby cvičenie pokračovalo tak ako má. Moc je veľkou vecou a diskusia môže pokračovať zaujímavo, no nemusí viesť k požadovanému výsledku, takže buďte pripravený priviesť ľudí späť ku hlavným bodom.

Toto cvičenie je prevzaté z web stránky Turning The Tide: http://www.turning-the-tide.org/resources/manual/powerchange#full_list

Späť na obsah

Názov: prečo robiť to, čo učitelia hovoria? Čas: 20 minút Cieľ alebo účel cvičenia:

Vyjadriť základné nenásilné pochopenie moci – že moc pochádza z poslušnosti ostatných a že sú rôzne druhy zdrojov moci. Toto cvičenie sa dá použiť s cvičením „Kto má moc v škole?“

Ako sa to robí/poznámky facilitátora:

Budete potrebovať: tabuľu, papier a perá. Požiadajte ľudí, aby pracovali vo dvojiciach. Požiadajte ich, aby urobili zoznam všetkých dôvodov, prečo keď učiteľ povie triede, aby si otvorila svoje knihy na strane 3 a urobila cvičenie 1, ho žiaci urobia. Nechajte si na toto 5 minút. Zoznam všetkého, na čo ľudia prišli spíšte tak, že od každého páru si vezmete jeden návrh, až kým sa nezapíše všetko. Medzi položkami si nechajte miesto. Použite zoznam na to, aby ste z neho vytiahli všeobecné zdroje moci (s diskusiou) a zdôraznite, že moc niektorých závisí od poslušnosti ostatných.

Ten zoznam bude pravdepodobne obsahovať:

Strach z trestu (tresty) Túžba dobre urobiť skúšky (stimuly) Pretože pani učiteľka je nádherná (charizma) Pretože to je to, čo v škole robíte (spoločenská tradícia, zvyk) Pretože učitelia majú právo žiadať nás o to (oprávnenosť) Pretože to robí každý (nátlak na prispôsobenie sa) Pretože pani učiteľka má znalosti, ktoré chcem aj ja (znalosti, zručnosti)

V zozname pravdepodobne nebudú uvedené peniaze alebo zásoby ako zdroj moci, ale prekvapivo, ďalší dôvod, „pretože ma to zaujíma“, mení dynamiku moci tak, že učiteľ sa stáva pomocníkom žiakov pri dosahovaní svojho cieľa.

Poznámky trénerov:

Najmä učitelia môžu protestovať proti tomu, že aktivita v triede je procesom založeným na spolupráci, ale skúsenosti mnohých ľudí podporujú tu prezentovanú analýzu.

Toto cvičenie je prebrané z web stránky Turning The Tide: http://www.turning-the-tide.org/resources/manual/powerchange#full_list