Historické použitie nenásilia: čo kde funguje, úloha pacifistov, organizovanie

Späť na obsah

Pozrite sa na históriu vašej krajiny a nájdete príklady nenásilnej akcie: demonštrácie, štrajky, bojkoty alebo iné formy občianskej nespolupráce. Prípady sa budú líšiť – za práva robotníkov a roľníkov, slobodu pre otrokov, volebné právo pre ženy alebo ľudí bez majetku, za rasovú rovnosť, za rodovú rovnosť, za slobodu od okupácie. Skrátka, prípady zahŕňajú všetky formy nespravodlivosti a nadvlády. Avšak, až do dvadsiateho storočia – a konkrétne do kampaní Mohanda Gándhího v Južnej Afrike a Indii – hnutia nediskutovali o nenásilnej akcii ako vedomej stratégii pre spoločenskú transformáciu.

Gándhí bol presvedčený, že nenásilie má zvláštnu moc jednak vďaka svojmu efektu na ľudí podstupujúcich akciu a jednak na tých, na ktorých je akcia nasmerovaná. Chápal, že sociálna solidarita môže prekonať snahy o nadvládu, využitie alebo iný útlak obyvateľstva. Veril tiež, že nestačí len odporovať nepriateľom a zo všetkého ich obviňovať, ale že ľudia sa musia pozrieť aj na vlastnú zodpovednosť a správanie. Slobody a spravodlivosti by sme sa nemali len dožadovať, ale mali by sme ich praktizovať a mali by byť základom, na ktorom bude vybudované hnutie. Gándhí napísal sériu článkov, v ktorých rozvíjal svoje myšlienky o nenásilí. Nebol prvým kto si všimol, že tí, ktorí vládnu, závisia od spolupráce tých, ktorým vládnu, no on z toho urobil jadro svojich stratégií občianskeho odporu: 'prvým princípom nenásilia', napísal, 'je nespolupráca so všetkým ponižujúcim'. Gándhí nebol najsystematickejším mysliteľom o nenásilí – radšej hovoril o svojej skúsenosti ako o 'experimentoch s pravdou' – no trval na určitých princípoch. Jedným bola potreba udržať v kampaniach nenásilnú disciplínu. Ďalším bola kľúčová dôležitosť konštruktívnej aktivity zameriavajúcej sa na problémy medzi obyvateľstvom (pre viac, viď 'Konštruktívny program'). Pre Gándhího v kontexte kolonizovanej Indie sa tento konštruktívny program rozšíril a zahrňoval zmenšenie medzináboženského nepriateľstva, vyriešenie diskriminácie kvôli rodu alebo kastovným líniám, odporovanie negramotnosti a neznalosti hygieny a podpora potravinovej sebestačnosti a výroby šiat.

Väčšina účastníkov v kampaniach, ktoré Gándhí inicioval, zdieľala len niektoré z jeho princípov; boli pripravení použiť nenásilie na oslobodenie Indie od britského kolonializmu, no len zopár malo takú bezvýhradnú oddanosť k nenásiliu ako spôsobu života, ako mal Gándhí. Samozrejme, väčšina konvenčných politických vodcov prisúdila konštruktívnemu programu len symbolickú dôležitosť. Toto sa často opakovalo: nenásilná akcia je účinná, keď ju používajú široké hnutia, v ktorých väčšina účastníkov nenásilie prijíma v praxi ako vhodnú stratégiu pre ich situáciu, no len menšina vyjadruje filozofickú oddanosť. Príklad indického boja za nezávislosť mal veľký vplyv na následné hnutia proti kolonializmu, najmä v Afrike; ľudia v širokom spektre súvislostí začali študovať, čo robí nenásilie efektívnym a ako sa dá použiť ešte úspešnejšie. Šesťdesiat rokov po Gándhího smrti nenásilní aktivisti stále 'experimentujú s pravdou' a oblasť štúdia toho, čo robí nenásilie efektívnym, sa rozrástla.

Čo kde funguje

Štýl nenásilia sa podľa kontextu dosť líši. Odkedy bol vytvorený pojem 'moc ľudu', keď Marcosov režim na Filipínach v roku 1968 padol, a najmä od pádu Miloševiča v Srbsku v roku 2000, niektorí pozorovatelia hovoria o 'šablóne akcie', čo znamená ľudovú nenásilnú akciu na zvrhnutie skorumpovaného a autoritárskeho režimu, ktorý sa pokúšal podvodom vyhrať voľby. Samozrejme, medzi pádom Miloševiča a príkladmi 'moci ľudu' kdekoľvek inde existujú podobnosti. Skutočne, niektorí Srbi, ktorí proti Miloševičovi tak kreatívne použili nenásilie, sa teraz zapájajú do výcviku iných hnutí. Avšak v každej situácii musia hnutia robiť svoju vlastnú analýzu toho, čo je vhodné a čo bude fungovať.

Mnohí ľudia sú skeptickí voči moci nenásilia oproti zakoreneným a brutálnym režimom. V takých situáciách bude pravdepodobne akékoľvek nenásilie náročné. Nenásilie v týchto situáciách neponúka 'rýchlu nápravu' – a tú neponúka ani ozbrojený boj. Niektoré idealistické hnutia sa obrátili na ozbrojený boj len aby zistili, že sa čoraz viac separujú od obyvateľstva, pričom ich udržanie závisí od vydierania a únosov, a skrátka, degenerujú na ozbrojené skupiny. Nenásilie sa snaží fungovať odlišne. Vďaka rozšíreniu spoločenských priestorov, ktoré môže hnutie okupovať, a hlasovaniu za to, o čom sa podľa režimu nesmie hovoriť, môžu byť do pohybu uvedené procesy fundamentálnej zmeny. Nenásilná akcia mala navzdory mučeniu, 'zmiznutiam' a komandám smrti v rôznych častiach Latinskej Ameriky v 70tych a 80tych rokoch za cieľ prebudovať sociálnu solidaritu, ktorá mohla prekonať strach.

V bývalom sovietskom bloku boli mnohí s odporom opatrní a neželali si vyprovokovať útlak alebo sovietsku vojenskú intervenciu. V roku 1970 boli zastrelení štyria štrajkujúci v Gdaňsku; takže keď bola v roku 1980 založená Solidarita, štrajkujúci Gdaňsku sa vyhli pouličným konfrontáciám a namiesto toho sa zamkli vo svojej lodenici. Ašpirovali na odlišnú spoločnosť, no vtedy obmedzili svoje požiadavky na základný prvý krok: uznanie slobodných obchodných únií. Bol to obmedzený cieľ, pod ktorým sa všetci poľskí robotníci zjednotili. Poľskí intelektuáli to opísali ako 'sebaobmedzujúcu revolúciu'. Napriek toľkej opatrnosti mobilizujúca sila Solidarity vydesila režim a ten vyhlásil stanné právo a uväznil mnohých aktivistov. No v priebehu pár rokov prišiel čas posunúť sa za tieto limity uvalené na seba, čas urobiť ďalšie požiadavky a riskovať provokatívnejšie formy nenásilnej akcie nie len v Poľsku, ale v celom sovietskom bloku.

Väčšina čitateľov tejto príručky žije v spoločnostiach, ktoré majú viac 'slobody prejavu' než v sovietskom komunizme alebo vojenských diktatúrach Latinskej Ameriky, no aktivisti sa sťažujú na spoločenskú 'apatiu', ktorá sa objavuje, keď je spoločnosť bombardovaná obrázkami, ktoré od nás chcú, aby sme viac nakupovali. Násilie bude v našich spoločnostiach s najväčšou pravdepodobnosťou skrytá alebo prijímaná ako 'status quo', tak ako sa veci majú; zahŕňa mnoho foriem štátneho násilia až po zbrane hromadného ničenia, násilie spoločenského vyvlastnenia a environmentálnu devastáciu, a násilie vzdialených bábkarov ťahajúcich za nitky po celom svete.

V týchto situáciách majú spoločenské hnutia široký výber akcií a hraníc, ktoré sa neprestajne menia – akcie, ktoré včera pripravili novú pôdu sa dnes stali takmer rutinou. Zaradené boli i tie rušivé.

Úloha pacifistov

My vo WRI prijímame nenásilie ako vec princípu. Uznávame, že tento záväzok z nás robí menšinu a vyžaduje od nás prácu s ľuďmi, ktorí nemusia nevyhnutne zdieľať naše pacifistické princípy. Chceme ísť nad rámec rétoriky alebo krátkodobých šokových taktík, aby sme vyvinuli formy aktívneho nenásilia, ktoré napádajú utláčateľské systémy a snažia sa o vybudovanie alternatív. To znamená definovanie cieľov, ktoré dávajú zmysel širšiemu spektru ľudí, než len pacifistom alebo antimilitaristom, rovnako ako používanie metód a foriem organizácie, ktoré sú príťažlivé pre ľudí, ktorí nemusia mať nevyhnutne pacifistickú filozofiu.

Keďže pacifisti sa odmietajú uchýliť ku násiliu aby dosiahli svoje ciele, pri pokuse o vyvinutie nenásilných alternatív potrebujeme investovať našu tvorivú energiu. V histórii hrali pacifisti životne dôležitú, inovatívnu úlohu v spoločenských hnutiach, vyvíjali nenásilné metódy akcie na úrovni taktík a aj vo formách organizovania. Napríklad, prvé americké 'jazdy slobody' proti rasovej segregácii v 40tych rokoch boli pacifistickou iniciatívou, tak isto ako britská nenásilná priama akcia proti zbraniam v 50tych rokoch. Kreatívne použitie nenásilia týmito skupinami vydláždilo cestu pre omnoho väčšie použitie nenásilia masovými hnutiami, ktoré nasledovali. Neskôr prišiel úvod do nenásilného výcviku, pôvodne pripravujúci ľudí na druh násilia, s ktorým sa mohli stretnúť na nenásilných protestoch. Následne hral výcvik v nenásilí zásadnú úlohu pri podpore participatívnejších foriem organizácie hnutia.

Gándhí a Martin Luther King Jr. sa stali takými vznešenými postavami vo svojich vlastných hnutiach, že niektorí ľudia mali pocit, že úspech nenásilia závisí od 'charizmatického' vedenia. Pre nás vo WRI je však nenásilná akcia zdrojom spoločenského posilnenia, ktoré posilňuje schopnosti všetkých účastníkov bez závislosti od nadľudských vodcov. Preto obhajujeme kolektívnejšie formy rozhodovania, podporujeme prijatie foriem organizácie založených na afinitných skupinách a rozšírený výcvik v nenásilí, aby sme zahrnuli nástroje pre posúdenie a vývoj participatívnej stratégie.

Organizovanie

Niekedy sa zdá, že nenásilie sa proste stane, že tisíce ľudí sa zbehnú, aby niečo urobili. To ale zvyčajne vyžaduje organizáciu, najmä ak akcia nereaguje len na nejakú udalosť zverejnenú vo všetkých masmédiách, ale keď je krokom v kampani, pokusom o nastolenie agendy pre spoločenskú zmenu. Navonok by sa mohlo zdať, že sa jedná o viac alebo menej zjednotenú skupinu ľudí. Keď sa však pozriete zblízka, uvidíte, že hnutie pozostáva z rôznych sietí, z ktorých každá cez konkrétne volebné obvody oslovuje rôzne organizácie so svojimi vlastnými témami a zameraniami, niekoľkých navzájom prepojených kampaní preberajúcich aspekty záležitosti. Nenásilné postoje, metódy organizácie a formy akcie posilňujú schopnosť týchto rôznorodých elementov konať v zhode, aby získali nových podporovateľov.