Civil disobedience/NVDA

en

Placheolder image

Späť na obsah

Od Roela Stynena

8. júla 1996 Medzinárodný súdny dvor vyhlásil, že „hrozba alebo použitie jadrových zbraní by vo všeobecnosti bolo v rozpore s pravidlami medzinárodného práva“. Toto ponúklo mierovým hnutiam dodatočný argument a legálny základ pre akcie občianskej neposlušnosti proti jadrovým zbraniam. V Belgicku boli malé akcie občianskej neposlušnosti na veliteľstve NATO a základni leteckých síl Kleine Brogel začiatkom kampane, Bombspotting, vznášajúcej otázku jadrových zbraní a zákonnej povinnosti odzbrojenia.

Pre mnohých účastníkov bol Bomspotting prvou akciou, v ktorej sa zúčastnili na priamej akcii. Od samého začiatku sa organizátori veľmi snažili, aby umožnili ľuďom hrať aktívnu úlohu v akcii bez toho, aby boli nevyhnutne zapojený do prípravy dlho predtým. Podporujeme ľudí, aby sa dostali do kontaktu s miestnou skupinou a organizovali a aktívne podporovali výcviky nenásilnej priamej akcie ako prípravu na Bombspotting, ale účasť nechávame otvorenú aj pre „priemerného občana“, nie len „profesionálnych aktivistov“. To znamená, že na akciách Bombspotting sa zriadi obrovská štruktúra, zahrňujúca stovky dobrovoľníkov, aby sa ľuďom umožnilo zúčastniť sa jednoducho a bez náročnej angažovanosti.

Jedným dôležitým spôsobom, akým sme znížili prah pre účasť ľudí, bolo zriadenie miestnych skupín. Tieto skupiny, pozostávajúce z ľudí z veľmi odlišných povolaní, preniesli tému jadrových zbraní a výzvu na priamu akciu za jadrové odzbrojenie z mítingov členov kampane do ulíc. Miestne mobilizačné snahy boli omnoho efektívnejšie, než národná podpora kampane s pomocou úradu. Prostredníctvom práce s miestnymi skupinami sme zaistili, že takmer všade sa mohli potenciálne sa zaujímajúci ľudia stretnúť tvárou v tvár s ľuďmi, pracujúcimi na kampani na úrovni radových občanov.

Po niekoľko rokov sme pozývali medzinárodných aktivistov, aby sa zúčastnili, ale potom sme čelili novým výzvam. Ako by sme mohli pomôcť vytvoriť nátlak na vlády členských štátov NATO? O tomto sa stále diskutuje. Sme ďaleko od skutočnej medzinárodnej kampane, ale sú tu snahy a diskusie, z ktorých by sa ostatní mohli poučiť. Keď pozvete medzinárodných príslušníkov, aby sa zapojili, je ľahké prehliadnuť základné veci – ako jedlo, ubytovanie, miesta stretnutia, doprava – ktoré môžu pridať na strese. Uistite sa, že medzinárodní účastníci majú všetky informácie potrebné na rozhodnutia. Vezmite do úvahy jazykový problém – napr. keď máte domáce telefónne číslo alebo zákonnú pomoc, postarajte sa, aby ľudia robiaci tieto úlohy ovládali rôzne jazyky. Dajte medzinárodným účastníkom čas, aby si navykli a pripravili sa na akciu, a to jednak doma a tiež krátko pred akciou. Prejdite cez rôzne fázy ich pobytu a úlohy v akcii z ich perspektívy. Aké informácie potrebuje? Čo by mu mohlo pomôcť cítiť sa bezpečne a pohodlne? Taktiež zvážte stretnutie s jedným alebo niekoľkými medzinárodnými hosťami, aby ste to pripravili spolu.

Vynikajúcim príkladom nástroja navrhnutého presne na tento účel je „Balíček zdrojov od Faslane 365“ (www.faslane365.org). Táto brožúrka dáva základné informácie o účele a politickom kontexte rok dlhej blokády Faslane, obsahuje užitočné informácie, ktoré musia skupiny samostatne pripraviť na účasť a ponúka množstvo praktických rád o mobilizácii, taktikách, výcviku,... Podľa našich skúseností sa výcvik na nenásilnú priamu akciu s medzinárodnými účastníkmi ukázal ako veľmi nápomocný. Výcviky sú príležitosťou rozsiahle prechádzať cez scenár akcie a riešiť problémy a ťažkosti, ktoré môžu vyvstať. Človek môže mať pocit, že účasť na akciách v zahraničí toho vašej vlastnej kampani veľa neprinesie. Navyše, je to časovo náročné a môže to stáť veľa peňazí. Na druhej strane, keď tam idete sami, môže to medzinárodne zvýšiť viditeľnosť vašej vlastnej kampane. Veľmi často je to veľmi efektívny spôsob stretnutia ľudí, s ktorými môžete v budúcnosti pracovať.

Jeden príklad: účasť francúzskych aktivistov Greenpeace ich inšpirovala k podniknutiu akcie proti francúzskemu vývoju nových jadrových striel. V septembri, počas prvej veľkej demonštrácie proti strelám M51, sa asi 30 Bombspotterov zúčastnilo akcie na prvej občianskej inšpekcii v štýle Bombspotting v Centre d'Essaies des Landes blízko Bordeaux. Poskytli sme rady a pomoc pri príprave akcie a tréneri nenásilnej priamej akcie z kampane Bombspotting sa vrátili pár mesiacov po akcii, aby poskytli 'výcvik pre trénerov'.

Ale akcia v zahraničí nikdy nemôže nahradiť akciu vo vašej vlastnej krajine. Preto znova, je nanajvýš dôležité myslieť na to, čo očakávate od zapojenia sa medzinárodných účastníkov a od vašej vlastnej účasti v zahraničí.

Môžete premýšľať o spôsoboch na zvýšenie významu medzinárodnej prítomnosti. Na akcii Bombspotting XL v roku 2005, kde sa občianski inšpektori zamerali na štyri rôzne miesta súvisiace s jadrovými zbraňami v Belgicku, boli prítomní aktivisti zo všetkých členských štátov NATO, ktoré hostili jadrové zbrane NATO: Veľká Británia, USA, Taliansko, Nemecko, Turecko, Holandsko, plus aktivisti z ostatných krajín ako Fínsko, Francúzsko, Grécko, Portugalsko, Španielsko. Naša tlačová práca pritiahla pozornosť konkrétne na toto a všetky z medzinárodných delegácií urobili svoju vlastnú tlačovú prácu voči ich vlastným krajinám. Pri práci takýmto spôsobom to nie je len otázka pozvania medzinárodných účastníkov, nechať ich zúčastniť sa a je to. Je nevyhnutné mnoho ďalšej práce – koordinovanie tlačových snáh, rozdelenie úloh pred, počas a po akcii,...

Placheolder image

Späť na obsah

Skúsenosť MOC (Movimento de Objectión de Conciencia) s pomáhaním ľudí vo väzení je založená na kampani občianskej neposlušnosti proti povinnej vojenskej službe – kampani insumisión 1971-2002, v ktorej boli uväznené tisíce insumisov (odporcov vojenskej služby). Počas tohto obdobia boli navrhnuté a odskúšané rôzne spôsoby podpory väzňov. Jeden z najhodnotnejších boli bezpochyby 'podporné skupiny'.

Predstavme si konkrétny prípad, aby sme ilustrovali, ako tieto skupiny fungujú. Bixente Desobediente je insumiso, ktorý si bude musieť odpykať trest 2 roky, 4 mesiace a 1 deň. Musí zvolať stretnutie s ľuďmi, ktorí sú mu blízky (rodina, priatelia). Na prvé stretnutie príde jeho priateľka, jeho sestra, traja priatelia zo susedstva, kamoš z univerzity, bratanec, chlapík, ktorého stretol v antimilitatistickej diskusnej skupine a sused. Táto skupina posudzuje jeho rozhodnutie byť insumisom, diskutuje o jeho motívoch a následkoch, ktoré by to mohlo priniesť. Keďže nie všetci rozumejú pojmom ako občianska neposlušnosť, nenásilie, priama akcia a antimilitarizmus, skupina si na ne taktiež posvieti. Na nasledujúcich stretnutiach stanovia ciele a po výdatnom brainstormingu a diskusii vymyslia nasledovné ciele:

1) Emočná podpora:

Emočné podporovanie Bixenteho je dôležité počas jeho času pred jeho súdnym procesom, na súde samotnom a vo väzení. Jedným návrhom je prenajať si autobus, aby každý kto chce mohol ísť na súd a byť svedkom súdneho procesu. Ďalšími návrhmi je navštíviť Bixenteho vo väzení a pobádať ostatných, aby mu písali listy. Myšlienkou je, že by sa nemal cítiť byť sám a mal by mať nepretržitý kontakt s nápomocnými priateľmi. Táto podpora by sa tiež mala rozšíriť na jeho blízkych, ako sú jeho rodičia.

2) Logistická podpora:

Pred svojím súdnym procesom a aj vo väzení bude Bixente potrebovať materiálnu podporu. Pred svojím súdnym procesom sa skryje, aby sa vyhol zatknutiu a vyšetrovacej väzbe, takže ľudia mu musia preniesť veci z predchádzajúceho miesta jeho pobytu na jeho súčasné miesto, aby ho nechytili. Vo väzení potrebuje knihy a papier, aby mohol pokračovať vo svojich štúdiách. Aj toto je práca podpornej skupiny.

3) Politická práca:

MOC, hnutie do ktorého Bixente patrí, je zodpovedné za politickú prácu. Avšak, podporná skupina môže s nimi tiež spolupracovať a zapájať sa do protestných akcií organizovaných MOC – najmä tí, ktorí sú zapojení do jeho súdneho procesu a uväznenia. Skupiny sa zároveň môžu politicky prihovárať na miestach, kde je Bixente známy – v jeho susedstve a na univerzite – aby maximalizovali výhody, ktoré im poskytla neposlušnosťou Bixenteho a ostatných väzňov. Podporná skupina tiež môže dať dokopy emailový zoznam, aby ľudí informovala o jeho prípade, a web stránku s informáciami o Bixenteho prípade, antimilitarizme, odporu voči vojenským výdavkom v podobne vojnovej dane, mierovému vzdelávaniu a odkazmi na súvisiace stránky. Niekedy Bixente napíše list, ktorý bude môcť kolovať. Podporná skupina by sa mala koordinovať s MOC – napríklad, jeden člen bude navštevovať mítingy MOC – a sledovať, či sa ich akcie zhodujú s celkovou kampaňou MOC.

Podporné skupiny sú veľkou pomocou nie len pre väzňa, ale tiež pre MOC. Zdieľajú prácu a slúžia tiež ako vstupné body pre ľudí, aby sa pripojili k hnutiu. Koordinácia medzi politickou skupinou, podpornou skupinou a s väzňom je základom. Dôležitá je stabilná, častá komunikácia. Politické kritériá pochádzajú z politického hnutia, nie z väzenia; avšak väzenské návštevy od členov oboch skupín sú dôležité pre rozvoj a koordináciu práce.

Placheolder image

Späť na obsah

Plánovanie akcie

Sú časy, keď pripravujete jednorazovú akciu, možno ako váš príspevok do kampane niekoho iného, alebo ako samostatnú akciu. Inokedy bude vaša akcia časťou vaše širšej stratégie kampane s tým, že každá a všetky akcie budú krokom k cieľom vašej celkovej kampane. Ponúkame tu kontrolný zoznam, ktorý by ste pri plánovaní mali mať na mysli:

Pred akciou

Rámec Aká je analýza situácie? Akú štruktúru bude skupina používať? Kto robí rozhodnutia a ako? Aký je strategický cieľ (t.j. koho sa pokúšame ovplyvniť a čo chceme, aby urobili)? Aký je politický cieľ (čo je akciou alebo udalosťou)? Ako bude táto akcia oznamovať svoje ciele pred, počas a po akcii? Ako skupina definuje svoj záväzok k nenásiliu (sú nejakí sprievodcovia nenásilia alebo stavy princípov)? Aký bude scenár? (vrátane miesta a času) Kto povedie celkovú koordináciu akcie? Kedy a ako očakávate, že akcia skončí?

(pre viac nápadov a cvičení viď sekcia Kampane, „Vývoj efektívnych stratégií“ a „Súčasti kampane“)

Aktívna pomoc Bude sa skupina pokúšať pracovať s inými skupinami alebo komunitami? Ak áno, kto s nimi nadviaže kontakty? Bude mať skupina letáky vysvetľujúce verejnosti, čo skupina robí? Ak áno, kto ich pripraví? Akú propagáciu budete robiť? Pokúsite sa získať druhých ľudí, aby sa ku vám pripojili? Ak áno, kto to urobí? Aký druh mediálnej práce budete robiť? Zašlete tlačovú správu dopredu? Budete mať počas akcie hovorcov pripravených hovoriť s tlačou? Budete mať mediálnu výstroj s „diskusnými bodmi“? Budete potrebovať mediálny podvýbor? (viď časť o médiách). Príprava účastníkov Aké príležitosti musia účastníci akcie pripraviť? Budú tam ich orientačné sedenia? Vývoj afinitnej skupiny? Výcvik v nenásilí? Výcvik zručností? Legálny brífing? Sú účastníci splnomocnení na to, aby rozhodovali o scenári? Ako k tomu dôjde? Je skupinový proces jasný všetkým? Je jasné, že existuje mnoho úloh potrebných pre efektívnu akciu, nie len tých na „priamu akciu“? Logistické plánovanie Je logistika týkajúca sa času a miesta dobre naplánovaná? Sú všetky materiály pripravené a existuje distribučný plán? Počas akcie Je medzi ľuďmi v rôznych úlohách, ako policajná spojka, legálny pozorovatelia, mediálny hovorca, lekársky tým, ľudia riskujúci zatknutie, podporných ľudí a demonštrantami komunikačný systém? Kto dokumentuje akciu s fotografiami a videom? Je proces rozhodovania jasný? Po akcii Ak budú ľudia zatknutí, budú mať zákonnú a väzenskú podporu? Bude sa následne diať práca s médiami – šírenie informácií o akcii ku hlavnoprúdovým a alternatívnym médiám? Urobí skupina nejaké vyhodnotenie akcie? Plánuje skupina dokumentovať akciu (vytvoriť prípadovú štúdiu)? Aké sú vaše ďalšie kroky? Povedie táto akcia k vývoju kampane? Ak bola táto akcia časťou kampane, ako to mení situáciu?

Placheolder image

Späť na obsah

Gene Sharp preskúmal a katalogizoval 198 metód nenásilnej akcie, zverejnených v knihe Politika nenásilnej akcie z roku 1973. Tieto metódy sa delia na tri veľké triedy: protest a presvedčovanie, nespolupráca a nenásilná intervencia. Tie sú ďalej rozdelené na časti. Kompletný zoznam nájdete na http://www.aeinstein.org.

1. Protesty a presvedčovanie

Demonštrácie – mnoho ľudí vyjadrí čo chce spoločným kráčaním po ulici. Napríklad demonštrácie z 15. februára 2003, ktoré boli najväčšou protivojnovou demonštráciu vôbec. Demonštrácie boli vo viac než 600 mestách sveta. Len v Londýne demonštrovali dva milióny ľudí.

Protestné zoznamy – zapíšte svoje meno na zoznam, aby ste vyjadrili nesúhlas s určitou politikou, napríklad protest proti švédskym zbraňovým exportom do USA a Veľkej Británie počas irackej vojny.

2. Nespolupráca

Bojkot – odmietnutie nakupovania tovaru alebo služieb na vyjadrenie nespokojnosti s tým, že ich niekto predáva. Napríklad bojkot juhoafrických produktov počas apartheidného režimu. Najprv začali bojkotovať juhoafrický tovar jednotlivci a organizácie a po nejakom čase bojkotovali Južnú Afriku celé krajiny.

Štrajk – odmietnutie pracovať. Napríklad počas prvej Intifády, Palestínskeho odporu, ktorý začal v roku 1987, odmietla väčšina Palestínčanov pracovať pre Izraelčanov. Izrael stratil mnoho peňazí, keď nemal prístup k lacnej palestínskej pracovnej sile a ekonomika stagnovala.

Politická nespolupráca – odmietnutie vykonávať vojenskú službu alebo vydať stíhanú osobu. War Resistence International je jednou z organizácií podporujúcich tých, ktorí odmietajú výkon vojenskej služby.

Odmietnutie spolupráce – napríklad počas druhej svetovej vojny nórski učitelia odmietli postupovať podľa nacistických školských osnov. Kvôli svojej neposlušnosti boli poslaní do koncentračných táborov, ale keď nacisti pochopili, že sa nevzdajú, väčšina z nich sa vrátila.

3. Intervencia

Blokády – umiestnenie svojho tela v smere niečoho. Napríklad Izraelčania a aktivisti medzinárodnej solidarity stojaci v ceste izraelským buldozérom, ktoré mali zdemolovať palestínske domy.

Preventívna prítomnosť – na ochranu ohrozených osôb v konfliktných oblastiach. Napríklad mieroví pozorovatelia v Mexiku, Izraeli a Palestíne alebo Kolumbii.

Radlicové akcie – otvorené odzbrojenie zbraní a ochota prijať svoj rozsudok. Napríklad odzbrojenie jadrových ponoriek Trident v Škótsku. Názov, pochádzajúci od Hnutia radlíc, označuje koncept konvertovania zbraní alebo vojenských technológií na mierové civilné použitie.

Placheolder image

Späť na obsah

Táto kapitola pokrýva niekoľko aspektov práce v skupinách. Predstavuje koncept afinitných skupín, pozerá sa na náš skupinový proces, opisuje teóriu a proces konsenzuálneho rozhodovania a nakoniec sa pozerá na rôzne úlohy v akcii.

Úvod

Výzvou pre akékoľvek nenásilné hnutie je to, ako pripraviť svoje akcie. Od okupácie jadrovej elektrárne Seabrook v roku 1976 v New Hampshire v USA si mnoho západných nenásilných kampaní obľúbilo využívanie modelu afinitnej skupiny spolu s konsenzuálnym rozhodovaním. Táto časť ponúka úvod do takéhoto štýlu.

Afinitné skupiny

„Afinitné skupiny“ sú autonómnymi skupinami 5 až 15 osôb. Afinitná skupina v tomto zmysle je skupinou ľudí, ktorí nemajú len afinitu (spriaznenosť) pre seba navzájom, ale ktorí poznajú navzájom svoje silné a slabé stránky a navzájom sa podporujú, keď sa spolu zúčastňujú (alebo zamýšľajú zúčastniť) nenásilnej kampane. Afinitné skupiny a rady hovorcov (viď opis nižšie) spochybňujú vertikálnu moc nad rozhodovaním a organizovaním a posilňujú zapojených, aby podnikli tvorivú priamu akciu. Umožňujú ľuďom konať spolu decentralizovane a nehierarchicky tým, že rozhodovaciu právomoc dajú afinitnej skupine. (Referenčný príbeh Seabrook-Wyhl-Marckolsheim na strane...) Afinitné skupiny boli konštruktívne využité na masových antiglobalizačných akciách v USA (Seattle, 1997), protijadrových protestoch v Európe a Severnej Amerike (so začiatkom v 70tych rokoch) a iných veľkých a malých nenásilných protestných akciách v mnohých krajinách.

S kým človek vytvára afinitnú skupinu?

Jednoduchou odpoveďou na toto je: s ľuďmi ktorých pozná a ktorí majú podobné názory na príslušný problém (problémy) a na to, aké metódy by mali byť použité. Mohli by to byť ľudia ktorých ste stretli na vzdelávacom seminári, s ktorými pracujete, s ktorými sa stýkate alebo žijete. Myšlienkou, ktorú chceme zdôrazniť však je, že máte spoločné niečo iné než problém, ktorý vás spája, a že vy veríte im a oni veria vám. Keď ste súčasťou afinitnej skupiny, dôležitým aspektom je naučiť sa vzájomné stanoviská týkajúce sa kampani alebo problému a vaše preferované metódy akcie.

Toto môže zahrňovať spoločné zdieľanie času, diskutovanie o problémoch a metódach akcie alebo spoločné vykonávanie nejakej formy výcviku súvisiaceho s aktivistami (ako navštevovanie workshopu), nájdenie riešenia, ako sa vysporiadať s taktikami protivníka alebo polície (napr. ako čeliť demonštráciám, dezinformačným kampaniam, agentom provokatérom atď.). Mali by ste vypracovať zdieľanú myšlienku o tom, čo chcete individuálne a kolektívne od akcie/kampane, ako to prípadne pôjde, akú podporu potrebujete od ostatných a čo môžete ponúknuť druhým. Pomáha tiež, keď sa zhodnete na určitých základných veciach: aký aktívny, aký duchovný, aký nenásilný, aký hlboký vzťah, aký ochotný riskovať zatknutie, kedy by ste mohli vytiahnuť niekoho z akcie, vaša celková politická perspektíva, metódy vašej akcie atď.

Skupinový proces

Práca v skupinách, či už vo vašich vlastných rodinách, na workshopoch alebo v pokračujúcich organizáciách je jednou z najzákladnejších spoločenských aktivít a je veľkou časťou práce na spoločenskej zmene. Preto je dôležité, aby skupiny pracujúce na zmene vyvinuli efektívne, uspokojivé, demokratické metódy vykonávania nevyhnutných úloh jednak pre svoje vlastné použitie a jednak na zdieľanie s ostatnými.

Eliminácia autoritárskych a hierarchických štruktúr je formou demokratizácie skupín, ale neznamená to, že by ste mali odmietať všetky štruktúry. Dobrá skupina musí napomáhať tvorivosti, komunite a efektivite v kombinácii, ktorá podporuje prekvitanie nenásilia v nás samých a v našej spoločnosti. Fungovanie dobrej skupiny je produktom spolupracujúcich štruktúr a inteligentnej, zodpovednej účasti členov skupiny.

Dohody/základné pravidlá

Aj keď sa jedná o neformálnu skupinu a každý je oddýchnutý, skupinová dohoda o základných pravidlách je múdra. Skupinová dohoda alebo súbor pravidiel pre workshop alebo skupinu, s ktorou každý súhlasí, je veľmi užitočným sprievodcom pre chod skupiny. Keby sa v skupine objavili ťažkosti, možno sa na ňu odvolávať. A samozrejme, môže byť prevzatá alebo pozmenená. Skupina rozhodne, čo do nej pridať. Napríklad, skupina môže súhlasiť, že: mítingy budú začínať na čas, podporí rovnú účasť, bude robiť rozhodnutia s konsenzom, bude striedať uľahčovanie skupinovej práce, naraz bude hovoriť len jedna osoba, bude hovoriť len za seba, dôvernosť, žiadna otázka nebude premlčaná alebo príliš hlúpa, žiadne poznámky, len dobrovoľná služba atď. Mnohí ľudia sú s týmto teraz oboznámení, takže facilitátor môže vypracovať navrhovaný zoznam, ktorý môže skupina prebrať. Je dôležité mať aktívnu dohodu od každého v skupine, aby ste uzavreli „dohodu“ s každým navzájom.

Jedna vec, ktorá môže vyžadovať ujasnenie, je význam „dôvernosti“ pre túto skupinu. Znamená to nezdieľanie ničoho z workshopu alebo to znamená, že sa môžu zdieľať široké námety a to, čo sa urobilo, ale s tým, že nikomu nebudú dané alebo prisúdené nijaké citáty, alebo len neopakovanie osobných príbehov členov skupiny? Čím je workshop dlhší alebo čím je tá vec intenzívnejšia alebo osobnejšia, čím menej skúsení ľudia sú v skupinovom procese, alebo čím citlivejšia je téma, tým viac času budete možno musieť minúť na ujasnenie a odsúhlasenie základných pravidiel. Zapamätajte si, že keď sa situácia skupiny zmení, môžete „dohodu“ prehodnotiť a ak sa tak dohodnete, môžete zmeniť „pravidlá“. Toto je dôležitý rozdiel medzi pravidlami uvalenými na skupinu a pravidlami, na ktorých sa skupina dohodne, že sa nimi bude riadiť zo svojej vlastnej slobodnej vôle.

Facilitovanie skupinového mítingu

Afinitné skupiny sa často rozhodujú, že budú mať facilitátorov, aby pomohli skupine splniť uspokojiť potreby, pričom členovia skupiny sa striedajú v hraní tejto úlohy. Facilitátor prijíma zodpovednosť za pomoc skupine so splnením spoločnej úlohy, napríklad: pohnúť sa cez agendu v dostupnom čase a urobiť nevyhnutné rozhodnutia a plány na implementáciu. Facilitátor nerobí pre skupinu nijaké rozhodnutia, ale naznačuje spôsoby, ktoré skupine pomáhajú pohnúť sa vpred. Pracuje takým spôsobom, že ľudia prítomní na mítingu sú si vedomí, že sú zodpovední, že je to ich záležitosť, ktorá sa vykonáva a že každá osoba má úlohu, ktorú musí hrať.

Je dôležité zdôrazniť, že facilitátor má zodpovednosť voči skupine a jej práci, nie voči jednotlivcom v skupine. Navyše, osoba s vysokým podielom v preberaných problémoch to bude mať ťažšie, ak bude chcieť byť dobrým facilitátorom. Pre podrobnejšie informácie o napomáhaní skupiny viď „Spoznanie napomáhania – metóda žiadnej mágie“ od Berita Lakeya (http://www.reclaiming.org/resources/consensus/blakey.html)

Zvláštne úlohy na skupinovom mítingu

(prebraté z „Príručka Tridentovania“, tretie vydanie)

Striedanie sa v rôznych úlohách pomáha jednotlivcom zažiť rôzne aspekty správania skupiny a posilňuje afinitnú skupinu. Okrem mítingového facilitátora, ktorý pomáha skupine naprieč jej agendou, sú tu ďalšie úlohy, ktoré podporujú prácu skupiny. Tieto zvláštne úlohy sa stávajú veľmi užitočnými keď je skupina väčšia, alebo keď chce venovať mimoriadnu pozornosť vylepšeniu skupinového procesu v špecifických záležitostiach.

Spolufacilitátor, ktorý bude pomáhať facilitátorovi. Poznámkar, ktorý zaznamenáva vaše rozhodnutia a zaisťuje, že každý bude mať kópiu, takže všetci budú vedieť, aké rozhodnutia ste prijali! Časomerač pomôže udržať skupinu informovanú o tom, ako dobre nasledujú svoj časový plán, aby mohli dokončiť svoju agendu.

Ostatné úlohy môžu byť občas užitočné, najmä ak má skupina opakujúce sa problémy. Napríklad, „sledovač procesov“ môže pozorovať vzory účasti na mítingoch a môže mať návrhy na vylepšenie dynamiky, alebo na vznesenie otázok o utláčateľskom správaní v skupine, o mocenských hrách alebo problémoch diskriminácie (rasovej, rodovej, triednej, vekovej). Sledovač „vibrácií“ môže venovať zvláštnu pozornosť emočným spodným prúdom, neverbálnej komunikácii (vrátane konfliktného správania) alebo jednoducho úrovniam energie v skupine – robiac návrhy na vylepšenie skupinovej atmosféry predtým, ako sa niečo stane problémom.

Úlohy v afinitnej skupine počas akcie

Počas nenásilnej akcie afinitná skupina rozhoduje, aké úlohy bude akcia vyžadovať a ľudia si vyberajú, čo budú robiť. Podporné úlohy sú životne dôležité pre úspech akcie a pre bezpečnosť účastníkov. Úlohy uvedené tu, v zozname, sú bežné, ale nemali by ste ich považovať za plán pre všetky akcie. Rôzne akcie budú potrebovať rôzne úlohy. Ako skupina by ste mali premýšľať nad úlohami, ktoré budete musieť urobiť a ako zaistíte, že budú vykonané včas v priebehu plánovacieho štádia. Niekedy môžu ľudia prijať viac než jednu úlohu, napr. zákonný pozorovateľ môže byť tiež poskytovateľom prvej pomoci, alebo policajnou spojkou, alebo dokonca kontaktom s médiami. Kľúčové je zaistiť, aby boli pokryté všetky nevyhnutné úlohy, aby každý rozumel rozsahu svojej oddanosti predtým, ako začnete, a že nikto neprijme úlohy (podporné alebo iné), ktoré nie je schopný vykonať. (Zdroj: http://www.scotland4peace.org/Peace%20Education/Handout%20Six%20-%20Roles,%20Safety%20and%20Afinity%20Groups.pdf)

Cvičenia Znaky dozretého skupinového procesu: kontrolný zoznam ideálneho modelu pre dobrovoľnícke, politické a komunitné skupiny. Úloha a údržba: vďaka čomu skupiny fungujú?: tento nástroj je rýchlym, ľahkým nástrojom, ktorý efektívne pomáha skupinám pochopiť rôzne úlohy, vďaka ktorým skupiny fungujú: rôzne vodcovské schopnosti. Vyžaduje, aby sa facilitátori vnútorne celkom dobre stotožnili s teóriou úlohy/údržby (pretože budú musieť rýchlo identifikovať, kam patria ktoré komentáre od ľudí). Napomáhanie mítingom: tento brífing má tipy a rady na napomáhanie mítingom a na to, ako zariadiť, aby stáli za to. Rozhodovanie

rozhodnutie2

V nenásilných hnutiach a najmä počas (priamych) akcií vyžaduje otázka rozhodovania zvláštnu pozornosť. Nenásilie je viac, než len absencia násilia a úzko súvisí s problémami moci a metódami rozhodovania. Aby ste predišli novým formám dominancie v skupine, jej diskusia a rozhodovacie procesy musia byť participatívne a posilňujúce. Konsenzuálne rozhodovanie má za cieľ podporiť všetkých k účasti a vyjadreniu svojich názorov, pokúšajúc sa nájsť podporu pre rozhodnutia v skupine tým, že budú zahrnutí všetci jej členovia. Je pravdepodobné, že členovia skupiny dajú omnoho silnejšiu podporu rozhodnutiu urobenému s procesom konsenzu. Konsenzus sa môže použiť v mnohých rôznych situáciách skupiny a užitočný je najmä vtedy, keď sa skupina pripravuje na vykonanie nenásilných akcií medzi sebou. Niektoré skupiny prijímajú systém, v ktorom sa najprv pokúšajú dosiahnuť konsenzus, ale pokiaľ ho nemôžu dosiahnuť v prijateľnom časovom limite, potom hlasujú. Toto však zvyčajne nie je v malých afinitných skupinách nevyhnutné.

Americká feministická spisovateľka a trénerka nenásilia Starhawk, ktorá sa zúčastnila akcií v Ženskom mierovom tábore v Greenham Common v Anglicku v 80tych rokoch, sa ocitla v kultúrnom šoku. „V kontraste s naším (americkým) štýlom konsenzu zo Západného pobrežia, ktorý zahrňuje facilitátorov, agendy, plány a formálne procesy, ich mítingy mi pripadali tak, ako by nemali vôbec nijakú štruktúru... Našla som výborný zmysel pre slobodu a elektrinu v diskusiách nezaťažených formalitami. Proces konsenzu, ktorý som poznala a praktizovala, sa zdal pri spätnom pohľade príliš kontrolovaný a kontrolný. Zároveň aj greenhamský štýl mal svoje nevýhody. Preferencia skupiny pre akciu vytvára vlastný predsudok voči extrémnejším a militantnejším akciám. Bez uľahčenia majú tendenciu dominovať v diskusiách hlučnejšie a výrečnejšie ženy. Ženy, ktoré majú obavy, starosti alebo alternatívne plány sa často cítia nevypočuté. Každá skupina musí vyvinúť rozhodovací proces, ktoré sú vhodné pre jej unikátne okolnosti. Rovnováha medzi plánovaním a spontánnosťou, medzi formálnymi procesmi a neformálnymi procesmi prístupnými všetkým, je stále nažive, je dynamická a mení sa. Nijaký spôsob nebude fungovať pre každú skupinu.“ Starhawk, Pravda alebo skutok: Strety s mocou, autoritou a tajomstvom (Harper Collins, 1987)

To, čo nasleduje, sa týka hlavne konsenzuálneho rozhodovania, ale je to tiež na to, aby ste si dali pozor na varovania Starhawka o tom, kedy nepoužiť konsenzus: a) Keď si skupina nemyslí to isté (Keď si členovia nevážia skupinové putá kvôli svojim individuálnym túžbam, konsenzus sa stáva cvičením vo frustrácii“) b) Keď neexistujú dobré voľby („ak si má skupina vybrať medzi tým, či má byť zastrelená alebo obesená“) c) Keď je hrozba príliš blízko („vymenovanie dočasného vodcu môže byť najmúdrejšie“) d) Keď je problém triviálny („hoďte si mincu“) e) Keď má skupina nedostatočné informácie

Konsenzuálne rozhodovanie je proces

Konsenzus je proces pre skupinové rozhodovanie, pomocou ktorého môže celá skupina ľudí dospieť ku spoločnej dohode. Zakladá sa na počúvaní, rešpekte a účasti každého. Cieľom je nájsť rozhodnutie, na ktorom sa dohodnú všetci členovia skupiny. Kvôli konsenzu je každý v skupine ochotný podporiť konečné rozhodnutie. Majte však jasno v tom, že plný súhlas nevyhnutne neznamená, že každý musí byť úplne spokojný s konečným výsledkom: fakticky, úplná spokojnosť alebo jednohlasná dohoda je skôr zriedkavá.

Väčšinové rozhodnutie môže viesť ku mocenskému boju medzi frakciami, ktoré v skupine súperia, než k vzájomnému rešpektu názorov. Svoju genialitu využívajú na vzájomné oslabenie. Proces konsenzu čerpá z kreativity, postrehov, skúsenosti a perspektív celej skupiny. Rozdiely medzi ľuďmi stimulujú hlbšie skúmanie a väčšiu múdrosť.

Takže ako funguje kooperatívne rozhodovanie? Vypočujú sa a prediskutujú názory, nápady a výhrady všetkých účastníkov. Líšiace sa názory sa vynesú na povrch a upozorní sa na ne. Nijaké nápady sa nestratia, prispenie každého člena sa cení ako časť riešenia. Táto otvorená a úctivá diskusia je životne dôležitá, pretože umožňuje skupine dosiahnuť rozhodnutie na základe ktorého ľudia dajú – v nenásilnej akcii – svoj krk „na klát“.

Konsenzus môže byť vzrušujúcim procesom, pretože členovia skupiny aktívne hľadajú spôsoby vytvorenia spoločnej dohody. Často tiež môže byť náročný, pretože všetci musíme prekonať postoj, že „môj nápad je tým najlepším riešením“. Prostredníctvom konsenzu nepracujeme len na dosiahnutí lepších riešení, ale tiež na podpore rastu komunity a dôvery v skupine. Konsenzus je pokračujúci proces a nie skrátka odlišnou metódou hlasovania.

Stanoviská v konsenze

Keďže cieľ nie je jednohlasným rozhodnutím, v konsenze musí existovať miesto pre členov skupiny, ktorí návrh úplne neprijímajú. Účastníci procesu rozhodovania sú ochotnejší podporiť nápad voči ktorému môžu mať výhrady alebo námietky, ak skupina aktívne prijíma a počúva ich obavy. Ak má človek na výber len to, že podporí, nepodporí alebo sa zdrží, vytvára sa tým omnoho menší priestor pre účasť na konsenze.

V skupinovom konsenze môže človek nájsť ktorékoľvek z nasledujúcich 5 stanovísk:

Toto je skvelý nápad a úplne ho podporujem. (Plný súhlas) Mám nejaké výhrady, ale podporím to. (Podpora) Mám vážne výhrady, ale môžem to prijať. (Prijatie) Mám námietky, ale môžem s tým žiť. (Tolerancia) Toto nemôžem robiť, ale nezastavím skupinu, aby to robila. (Nezúčastnenie sa)

Samozrejme, pokiaľ je veľa ľudí, ktorí nepodporujú alebo neprijímajú rozhodnutie, alebo ktorí sa nezúčastňujú, potom je to slabý konsenzus a pravdepodobne skončí so slabými výsledkami.

V každom prípade, skupina by mala podporovať ľudí, aby vyjadrili svoje výhrady a námietky a mala by sa pokúsiť venovať sa týmto názorom – možno upravením návrhu, možno ponúknutím opätovného uistenia v určitých bodoch. Zároveň, jednotlivci, ktorí úplne nesúhlasia s diskutovaným bodom, by mali preskúmať svoj názor, aby zistili, či by mohli buď podporiť, prijať alebo tolerovať navrhované rozhodnutie, alebo či by sa mohli zdržať.

Je možné, že jednotliví členovia skupiny budú mať silné námietky alebo opačné názory, ale zároveň sa zúčastnia a budú súhlasiť s rozhodnutím, ktoré môže podporiť veľa členov skupiny. Toto je kľúčové povedomie a je dôležitou súčasťou dospenia ku konsenzu. Je veľký rozdiel medzi nesúhlasom s ostatnými v skupine a blokovaním konsenzu. Nesúhlas je súčasťou diskusného procesu.

Blokovanie konsenzu

Rozhodnutie jednotlivca blokovať konsenzus by sa nemalo brať na ľahkú váhu. Ak blokujete rozhodnutie, ktoré má silnú podporu zvyšku skupiny, v podstate im hovoríte, že toto rozhodnutie je tak vážne zlé, že im nechcete dovoliť, aby v ňom pokračovali. Ak sa po diskusii skupina priblíži ku spoločnej dohode, ale jeden alebo viacerí jednotlivci majú až také veľmi silné námietky, že nemôžu byť súčasťou konsenzu, potom majú jeden z nasledujúcich názorov:

Toto je úplne neprijateľné alebo nemorálne alebo neľudské rozhodnutie. Nemôžem to nijakým spôsobom podporiť a nemôžem skupine dovoliť pokračovať s týmto rozhodnutím. (Blokovanie) Tomuto úplne odporujem a s touto skupinou nemôžem dlhšie pracovať. (Stiahnutie sa zo skupiny)

Ak máte silné námietky a najmä ak sa rozhodnete blokovať konsenzus, tak je dôležité, aby ste vedeli starostlivo a jasne vyjadriť špecifiká vašich námietok a príčin pre blokovanie konsenzu. Fakticky, mali by ste byť povinný urobiť lepší návrh, taký, o ktorom si myslíte, že ho prijmú všetci, vrátane vás samých. Toto pomôže ostatným pochopiť váš uhol pohľadu a môže to viesť k ujasneniu rozdielov.

V každom prípade je veľmi dôležité, aby ste prehodnotili vaše námietky a obavy a zistili, či môžete odvolať svoje blokovanie a len sa zdržať tohto rozhodnutia, čím skupine umožníte prijať rozhodnutie, no bez vašej podpory.

Zaznamenávanie rozhodnutí konsenzu

Po tom, čo skupina dospej ku rozhodnutiu pomocou konsenzu môže byť užitočné, aby ste každého, kto nezaujal stanovisko „plného súhlasu“, požiadali o vyjadrenie svojich obáv, výhrad alebo námietok, ktoré viedli ku ich stanovisku. Fakt, že sa tieto obavy, výhrady alebo námietky zaznamenajú v poznámkach spolu s rozhodnutím samotným jasne demonštruje, že skupina si váži diverzitu názorov a každého podporuje, aby si bol vedomý týchto obáv v budúcich diskusiách alebo nasledoval rozhodnutie. Skupiny, ktoré takýmto spôsobom berú menšinové názory vážne, sa zvyčajne vo svojich aktivitách a akciách založených na konsenzuálnych rozhodnutiach tešia zvýšenej súdržnosti.

Ak skupina nemôže dospieť ku konsenzuálnej zhode

Skupina možno nemá dostatok informácií, aby sa rozhodla. Možno je treba viac času na diskusiu? Treba rozhodnutie odložiť? Chce skupina požiadať o nový návrh? Pomohlo by malému výboru, keby vypracoval nejaké alternatívne návrhy?

Dôležité aspekty využívania konsenzu

Je mnoho formátov a spôsobov budovania konsenzu a je široké spektrum skúseností, ktoré ukazujú, že to môže fungovať. Je tu však niekoľko podmienok, ktoré musíte splniť, aby bolo možné vybudovať konsenzus:

Spoločný cieľ alebo záujem: všetci členovia skupiny/mítingu musia byť zjednotený v spoločnom cieli alebo spoločnom záujme, či už je to akcia, žitie v komunite alebo vytváranie zelených plôch v susedstve. Pomôcť môže, keď jasne stanovíte, čo je týmto cieľom skupiny a keď si ho tiež zapíšete. V situáciách, keď sa dosiahnutie konsenzu zdá byť ťažké pomáha, keď sa vrátite k tomuto spoločnému cieľu a zapamätáte si, o čom skupina je. Záväzok k budovaniu konsenzu: čím je záväzok k budovaniu konsenzu silnejší, tým lepšie funguje. Skupinovému procesu môže veľmi uškodiť, ak sa v skutočnosti nejakí jednotlivci chcú vrátiť k väčšinovému hlasovaniu, len aby sa dočkali šance povedať „Hovoril som vám, že to nebude fungovať.“ Konsenzus vyžaduje oddanosť, trpezlivosť a ochotu najskôr formulovať spoločný cieľ alebo záujem. Dostatok času: aby ste sa naučili pracovať týmto spôsobom. Čím zdatnejšia bude skupina v tomto procese, tým viac sa skráti čas potrebný pre rozhodnutie pomocou konsenzu. Ak sú v skupine silné rozbiehajúce sa názory, na dosiahnutie konsenzu bude možno treba viac času. Jasný proces: uistite sa, že skupina má jasno v tom, aký proces použije na popasovanie sa s akýmkoľvek daným problémom. Na procesoch a zásadách sa dohodnite vopred. Vo väčšine prípadov to bude zahrňovať jedného alebo viacerých facilitátorov, ktorí skupine pomôžu prejsť cez proces. Nájdenie konsenzu zahrňuje nasledovné procesy Predmety diskusie musia byť dobre pripravené. Malo by existovať jasné vyhlásenie, o akej záležitosti sa rozhodne. Rozdielne názory treba otvorene vyjadriť. Každému je daná šanca vyjadriť svoj názor alebo obavu. Dohodnuté normy môžu obmedziť počet, koľkokrát môže človek požiadať o slovo, alebo množstvo času, ktoré človek dostane na vyjadrenie, aby sa zaistilo, že každý účastník bude mať šancu byť úplne vypočutý. Diskusie zahrňujú aktívne počúvanie a zdieľanie informácií. Kým nebude jasný zmysel skupiny, budú sa zdieľať početné obavy a informácie. Opozičné perspektívy sa nie len vypočujú, ale prijmú sa a aktívne sa zahrnú do diskusie. Rozdiely sa vyriešia diskusiou. Facilitátori tomuto dopomôžu tým, že identifikujú oblasti dohody a poukážu na opačné názory, aby podporili hlbšiu diskusiu. Facilitátori pomôžu procesu konsenzu tým, že jasne vyjadria zmysel diskusie, tým, že sa opýtajú, či nie sú nejaké iné obavy, tým, že si vyžiadajú hlasovania o pozície v skupine a tým, že navrhnú návrh konsenzuálneho rozhodnutia. Nápady a riešenia sa zdieľajú so skupinou a nepatria jednotlivcovi. Skupina ako celok je zodpovedná za rozhodnutie a to rozhodnutie patrí skupine. Dosiahnutie konsenzu – praktické kroky

Je mnoho modelov konsenzu. Nasledovná základná procedúra je prebratá z Peace News, magazínu pre mierových aktivistov, z júna 1988:

1. Definuje a pomenuje sa problém alebo rozhodnutie, ktoré treba urobiť. Pomáha, keď toto urobíte spôsobom, ktorý oddeľuje problémy/otázky od osobných urážok.

2. Vymyslite možné riešenia pomocou brainstormingu. Všetky si ich zapíšte, i tie šialené. Udržte energiu pre rýchle, bezmyšlienkovité návrhy.

3. Vytvorte priestor pre otázky alebo ujasnenie situácie.

4. Diskutujte o zapísaných možnostiach. Niektoré upravte, iné odstráňte a vytvorte krátky zoznam. Ktoré sú obľúbené?

5. Vyhláste návrh alebo voľbu návrhov, aby v nich mal každý jasno. (Niekedy môže byť užitočné rozdeliť sa do malých podskupín, aby ste zapísali každý návrh jasne a stručne.)

6. Diskutujte o dôvodoch pre a proti každému návrhu – zaistite, aby mal každý možnosť prispieť.

7. Ak existuje veľká námietka, vráťte sa ku šiestemu kroku (je to trocha náročné na čas).

8. Ak nie sú nijaké veľké námietky, vyhláste rozhodnutia a testuje ich na dohodu.

9. Uznajte malé námietky a zapracujte návrhy na zmenu.

10. Diskutujte.

11. Overte konsenzus.

Najmä pri kontroverzných problémoch môže pomôcť, ak v rôznych obdobiach počas diskusie urobíte neoficiálne hlasovanie o stanoviskách skupiny ku konsenzu. Pre neoficiálne hlasovanie o stanoviskách ku konsenzu je dôležité, aby všetci vedeli, že je to len test stanovísk v skupine a že to nie je konečná žiadosť o stanoviská ku konsenzu. Jedným jednoduchým spôsobom neoficiálneho hlasovania je ukázanie rúk s piatimi prstami symbolizujúcimi plný súhlas, štyrmi prstami symbolizujúcimi podporu, tromi prstami symbolizujúcimi prijatie, dvomi prstami symbolizujúcimi toleranciu, jedným prstom symbolizujúcim zdržanie sa a päsť symbolizujúcu blokovanie.

Konsenzus vo veľkých skupinách – rada hovorcov

Model rozhodovania o konsenze opísaný vyššie funguje dobre v jednej skupine. Avšak, väčšie nenásilné akcie vyžadujú spoluprácu niekoľkých afinitných skupín.

Rada hovorcov je nástroj na vytváranie konsenzu vo veľkých skupinách. V rade hovorcov sa stretávajú hovorcovia z menších skupín, aby sa dohodli na zdieľaných rozhodnutiach. Každú skupinu zastupuje jej „hovorca“ – prostredníctvom neho komunikujú s mítingom, čím sa umožňuje, aby boli v diskusiách menších skupín zastúpené stovky ľudí. Na čo bude hovorca oprávnený záleží od jeho afinitnej skupiny. Hovorcovia sa môžu poradiť so svojou skupinou predtým tým, než budú diskutovať alebo sa dohodnú na určitých veciach.

Tu je načrtnutý proces na používanie metódy rady hovorcov (poznámka: krok prvý a druhý sa tiež môže urobiť dopredu v jednotlivých malých afinitných skupinách).

1. Celá skupina (všetci účastníci afinitných skupín) – predstavte problém a poskytnite všetky nevyhnutné informácie

2. Vysvetlite konsenzus a proces rady hovorcov

3. Vytvorte malé skupiny (afinitné skupiny) – mohol by to byť náhodný výber ľudí na mítingu, existujúce afinitné skupiny alebo skupiny založené na tom, kde ľudia žijú alebo založené na zdieľanom jazyku.

4. Malé skupiny diskutujú o probléme, zhromažďujú nápady a diskutujú o kladoch a záporoch – pričom vymyslia jeden alebo viacero návrhov.

5. Každá malá skupina si vyberie hovorcu – osobu zo svojej skupiny, ktorá bude v rade hovorcov zastupovať názor skupiny. Malé skupiny rozhodnú, či bude hovorca poslom skupiny – napr. či bude prenášať informácie medzi malou skupinou a radou hovorcov – alebo či bude hovorca rozhodovať v rade hovorcov v mene skupiny.

6. Hovorcovia zo všetkých skupín sa stretnú v rade hovorcov. Následne predstavia názor svojej malej skupiny. Hovorcovia potom diskutujú, aby sa pokúsili a zapracovali rôzne návrhy do jedného uskutočniteľného nápadu. Počas tohto procesu môžu hovorcovia potrebovať prestávku, aby so svojimi skupinami hovorili kvôli ujasneniu, alebo aby videli, či by bol pre nich upravený návrh prijateľný. Hovorca má hovoriť v mene malej skupiny, nie predstavovať svoj osobný uhol pohľadu.

7. Keď rada hovorcov vymyslí jeden alebo viaceré možné návrhy, hovorcovia sa stretnú so svojimi skupinami, aby overili súhlas a námietky. Skupiny tiež môžu navrhnúť ďalšie úpravy návrhov.

8. Hovorcovia sa opäť stretnú v rade hovorcov a overia si, či skupiny súhlasia. Ak nesúhlasia všetky skupiny, pokračuje striedavý cyklus diskusií medzi časom pre stretnutie s malými skupinami a mítingami rady hovorcov.

9. Malé skupiny môžu a často menia svojho hovorcu, aby dali rôznym členom malých skupín šancu konať ako hovorcovia skupiny.

Cvičenia/Zdroje Konsenzus pre malé skupiny: úvod a papiere s cvičeniami Rozhodovanie pomocou konsenzu Skúsenosti a problémy

Počas uplynulých 30 rokov bol vyššie opísaný model afinitných skupín a rozhodovania pomocou konsenzu použitý v širokom spektre malých a veľkých nenásilných akcií. Napríklad, akcie proti jadrovej energii v 70tych rokoch (Seabrook, New Hampshire, USA; Torness, Škótsko), mnoho akcií proti jadrovej energií a za odzbrojenie v Nemecku v 80tych a 90tych rokoch, antiglobalizačné akcie v roku 1999 (Seattle, Washington, USA). Niektoré z najväčších akcií využívajúcich model afinitných skupín/rady hovorcov/rozhodovanie pomocou konsenzu vyrástli na 2000 alebo viac účastníkov (napr. v roku 1996 v Seabrooku, USA, v roku 1997 protest proti prepravám jadrového odpadu vo Wendlande, Nemecko) po iné antiglobalizačné a protivojnové protesty. Mnohé z týchto skúseností poukazujú na zmenené politické prostredie, napr. nárast decentralizovanej účasti na nenásilných akciách a kampaniach. Toto má následky pre spôsob, akým sa teraz skupiny organizujú pre rozsiahle akcie.

Veľmi málo afinitných skupín funguje dlhodobo. Napríklad, nemecká protijadrová kampaň „X-tisíce v ceste“ má zopár pokračujúcich afinitných skupín, hoci stále existujú a tvoria jadro akcie. Väčšina aktivistov sa zapája do akcií tejto kampane ako jednotlivci alebo v malých skupinách a afinitné skupiny vytvárajú len po príchode na akciu. Preto je pred každou akciou potrebný jeden alebo dva dni prípravy na vytvorenie komunity pripravenej a schopnej konať. A aj táto komunita je len o trochu viac než rozšírené jadro účastníkov. Väčšina aktivistov sa zapája spontánne a bez veľkej prípravy a akcia musí byť naplánovaná takým spôsobom, ktorý to umožňuje (Jochen Stay, Nevyhnutné predpoklady a sociálno-politické faktory pre masovú občiansku neposlušnosť, The Broken Rifle číslo 69, marec 2006). Táto štruktúra je vhodnejšia, keď je jedným z cieľov integrácia veľkého počtu nových aktivistov. Akcia je vo všeobecnosti menej riziková a verejne oznámená.

Ďalšou možnosťou je založiť väčšie akcie na autonómii jednotlivých afinitných skupín, ktoré na vlastnú päsť naplánujú a súčasne vykonajú rôzne malé akcie. „Rozsiahle“ sa potom dosiahne cez množstvo paralelných akcií. Táto štruktúra sa viac hodí na vysokorizikové akcie alebo keď sa dá očakávať vyššia úroveň útlaku.

Hoci sa štruktúra afinitných skupín/rady hovorcov úspešne využila pre rôzne kampane a akcie, stále by sa mala ďalej vyvíjať. Skupiny, ktoré s touto štruktúrou ešte nemajú skúsenosti, by si mali precvičiť jej použitie. Pri používaní tejto štruktúry s ešte väčšími skupinami ľudí sú tiež potrebné ďalšie skúsenosti a ich hodnotenie.

Placheolder image

OBSAH

- Úvod O príručke a ako ju použiť Čo je nenásilie a prečo ho použiť Ako funguje nenásilie? Výcvik v nenásilí: úloha trénerov, možné témy pre výcvik v nenásilí Vy a Vaša skupina: posilňovanie skupiny, preskúmanie rozdielov, čo chcete? Historické použitie nenásilia: čo kde funguje, úloha pacifistov, organizovanie Prípadová štúdia: výcvik v nenásilí v Americkom hnutí za ľudské práva Prípadová štúdia: Otpor - moc ľudu v Srbsku

- Rod a nenásilie

Úvod do rodovej časti Čo je rod Príklad spojenia mieru a rodových záležitostí: Nový profil v Izraeli

- Úlohy a nástroje pre organizovanie a facilitovanie výcvikov

Úvod do časti Práca spolu Kontrolný zoznam pre organizovanie výcviku Kontrolný zoznam pre facilitovanie výcviku

- Nenásilné kampane

Čo robí kampaň nenásilnou Plánovanie nenásilných kampaní Konštruktívny program Akčný plán hnutia (aktualizované) Formy nenásilnej akcie Štádiá eskalácie Úloha médií Sprievodca prípadovými štúdiami kampaní

- Organizovanie pre efektívne nenásilné akcie

Vyslanie protestného posolstva Výzva protestovania Humor a nenásilné akcie Skupiny pre akciu; afinitné skupiny, skupinový proces, rozhodovanie Techniky pre rozhodovanie pomocou konsenzu vo veľkých skupinách: metóda rady hovorcov (Nové) Kontrolný zoznam pre plánovanie akcie Úlohy na, pred a po akcii Právna podpora Väzenská podpora Hodnotenie

- Príbehy a stratégie

Úvod Medzinárodná kampaň solidarity s Južnou Afrikou Seabrook - Wyhl - Marckolsheim: nadnárodné vzťahy v reťazci kampaní Medzinárodné antimilitaristické pochody Čile: Gándhího postrehy dali ľuďom odvahu vzdorovať čílskej diktatúre Izrael - Nový profil sa učí zo skúseností druhých Turecko - budovanie nenásilnej kultúry Aplikácia "divadla utláčaných" Augusta Boala v Turecku Južná Kórea - výzvy a úspechy práce v nenásilí Mierová komunita San José de Apartadó v Kolumbii: lekcia odporu, dôstojnosti a odvahy Bombspotting – presun od národnej ku medzinárodnej kampani 15. máj - Medzinárodný deň odporcov vojenskej služby

- Cvičenie na prácu v nenásilí

Úvodné cvičenie Hádka - paralelná línia Konfliktná línia Brainstorming Vyjadrenie názoru Rodový dialóg pre budovateľov mieru Prečo robiť to, čo učitelia hovoria? Kto má moc v škole? Stratégie 10/10 Strom Piliere moci Spektrum spojencov Následky strachu Strom a vietor Rozhodovanie Kros spektrum Hranie úloh Divadelné fórum Nástroje pre uzemnenie, ochranu a blokovanie Spektrum alebo barometer

- Urob si sám

- Príručkový slovník pojmov

- Ďalšie zdroje

- Medzinárodný pamätný inštitút A.J. Musteho, fond výcviku v nenásilí

- Pobočky WRI

Placheolder image

Späť na obsah

Od Milana

Medzinárodný nenásilný pochod za demilitarizáciu (Medzinárodný pochod) bol každoročnou akciou v Európe od roku 1976 do roku 1987, ktorá pomohla rozšíriť myšlienku organizovania prostredníctvom afinitných skupín, s výcvikom v nenásilí a rozhodovaním pomocou konsenzu.

Zúčastnil som sa štyroch pochodov a bol som zapojený do organizovania troch z nich: v roku 1983 v Bruseli proti IDEE (exhibícia elektronickej obrany), v roku 1984 v Grebenhaine, (Fulda-Gap, blokovanie vojenských manévrov) a v roku 1985 v Dánsku (proti jadrovým zbraniam).

Moja prvá blokáda bola v roku 1979 v Ramsteine, kde sme sa už organizovali v afinitných skupinách, rozhodovali pomocou konsenzu a s radou hovorcov (to jest, jeden 'hovorca' pre každú skupinu). Takmer všetky Medzinárodné pochody (alebo tábory) a väčšie akcie sa organizovali takýmto spôsobom. Takže pre mňa to vyzerá tak, že táto myšlienka nehierarchických spôsobov organizovania nenásilnej priamej akcie sa prinajmenšom čiastočne šírila vďaka Medzinárodnému pochodu – ale jednoducho to mohlo byť aj tak, že to bol ten druh akcií, ktoré som si zvolil navštevovať.

V roku 1982 som navštívil môj prvý „Výcvik pre trénerov“, kde sme sa naučili viac o systéme afinitných skupín a rozhodovaní pomocou konsenzu. Počas 80tych rokov bol veľký dopyt po nenásilných výcvikoch a jednou z pravidelných tém boli „nehierarchické spôsoby organizovania nenásilnej priamej akcie“.

Zistil som, že medzikultúrny profil Medzinárodného pochodu je veľmi posilňujúci a domnievam sa, že mnohí účastníci boli nadchnutí, aby išli domov šíriť myšlienky a formy organizácie. Taktiež sme mohli použiť príťažlivosť medzinárodnej akcie, aby sme zatiahli viac a rôznych ľudí do akcie, čo by sa stalo s čisto lokálne organizovanou akciou.

Na týchto pochodoch sme tiež nadviazali spojenia so súvisiacimi témami. Napríklad, ja som sa naučil o celostnej terapii ako spôsobe konfrontovania osobných vzorov, ktoré obmedzujú našu tvorivosť. Toto sa dnes deje s akciami/tábormi G8. Jeden reportér to okomentoval slovami „azda najväčší politický vplyv týchto dní nastane, keď títo mladí muži a ženy pôjdu domov, späť ku svojmu 'normálnemu' životu – zmenení vďaka tejto skúsenosti, posilnení a vychovaní vďaka akciám, ktoré urobili, a vďaka podpore, ktorú dali a dostali“.

Dobrá skúsenosť je ako semeno, ktoré chvíľu odpočíva v úrodnej pôde a potom rastie, čím sa možno stáva pekným motýľom alebo výživnou rastlinou. Pre mňa – a myslím si, že aj pre mnohých ďalších – Medzinárodný pochod také semená zasial.

Placheolder image

Späť na obsah

Joanne Sheenah a Eric Bachman

Keď 1. augusta 1976 kráčalo 18 ľudí na miesto výstavby jadrovej elektrárne Seabrook v New Hampshire, bola to prvá kolektívna nenásilná priama akcia proti jadrovej elektrárni v USA. Mnohí odporcovia jadrovej energie považovali takú taktiku za príliš radikálnu. Neskôr počas toho mesiaca, keď na tom mieste predviedlo 180 ľudí občiansku neposlušnosť, organizátori, Clamshell Alliance, po prvý krát použili výcvik v nenásilí a štruktúru afinitnej skupiny. V budúcnosti sa tieto prvky stali dobre známymi a praktizovali ich v priebehu hnutia nenásilnej spoločenskej zmeny. 30. apríla 1977 okupovalo toto miesto viac ako 2400 ľudí organizovaných v stovkách afinitných skupín. Počas nasledujúcich dvoch dní bolo zatknutých 1415 ľudí, mnohí boli poslaní do väzenia na dva týždne. Táto akcia inšpirovala hnutie proti jadrovej energii a vytvorilo medzinárodný model pre organizovanie akcií, ktoré pozostávali z výcviku pre nenásilnú priamu akciu a rozhodovanie pomocou konsenzu v nehierarchickej štruktúre afinitnej skupiny.

Inšpirácia pre akciu Seabrook v skutočnosti prišla z Európy. Začiatkom 70tych rokov boli ľudia v Nemecku a Francúzsku znepokojení plánmi na výstavbu jadrovej elektrárne v meste Wyhl v Nemecku. Neďaleko, cez hranicu v Marckolsheime vo Francúzsku, oznámila nemecká spoločnosť plány na výstavbu továrne na olovo pozdĺž rieky Rýn. Ľudia žijúci vo Wyhle a Marcholsheime súhlasili so spoluprácou na cezhraničnej kampani a v auguste 1974 založili spoločnú organizáciu Medzinárodný výbor 21 environmentálnych skupín z Bádenska (Nemecko) a Alsaska (Francúzsko). Spolu sa rozhodli, že nech už začne ktorákoľvek výstavba ako prvá, spoločne budú nenásilne okupovať miesto výstavby, aby továrne zastavili.

Po tom, ako robotníci začali výstavbu plotu pre Marckolsheimskú továreň na olovo, sa 20. septembra 1974 miestne ženy vliezli do diery plotových kolov a výstavbu zastavili. Environmentálni aktivisti vztýčili stan, najprv mimo línie plotu, no neskôr sa presunuli do vnútra a okupovali miesto. Podpora pre kampaň prišla z mnohých miest. Nemecký anarchopacifistický magazín Graswurzelrevolution pomohol rozšíriť myšlienku občianskych nenásilných akcií. Miestna skupina z Freiburgu v Nemecku, blízko tovární, predstavila aktívne nenásilie ľuďom, ktorí sa organizovali v mestách Wyhl a Marckolsheim. V roku 1974 zahrňoval trojdňový workshop v Marckolsheime výcvik v nenásilí; 300 ľudí cvičilo hranie úloh a plánovali, čo urobiť, ak príde polícia.

Ľudia z oboch strán Rýnu – farmári, ženy v domácnosti, rybári, učitelia, ekológovia, študenti a ostatní – vybudovali na mieste kruhový, drevený 'Dom priateľstva'. Okupácia v Marckolsheime pokračovala cez zimu, do 25. februára 1975, keď francúzska vláda stiahla povolenie na výstavbu pre práce s olovom.

Medzi tým sa začala výstavba jadrového reaktora v meste Wyhl v Nemecku. Prvá okupácia toho miesta začala 18. februára 1975, ale polícia ju o niekoľko dní ukončila. Po nadnárodnom zhromaždení 30 000 ľudí z 23. februára sa začala druhá okupácia výstavby vo Wyhle. Posmelení úspechom v Marckolsheime, environmentálni aktivisti, vrátane celých rodín z oblasti, pokračovali v tejto okupácii osem mesiacov. Viac ako 20 rokov zákonného boja nakoniec ukončilo plány na výstavbu jadrovej elektrárne Wyhl.

V lete 1975 dvaja americkí aktivisti, Randy Kehler a Betsy Corner navštívili Wyhl potom, ako sa zúčastnili stretnutia War Resisters' International v Holandsku, ktoré sa koná raz za tri roky. Priniesli film 'Lovejoy's Nuclear War', príbeh o prvom individuálnom skutku nenásilnej občianskej neposlušnosti proti jadrovej elektrárni v Spojených štátoch. Do Spojených štátov a ľuďom organizujúcim zastavenie jadrovej elektrárne Seabrook priniesli inšpiratívny príbeh okupácií nemeckej komunity. Nasledovala výmena ďalších informácií. Počas okupácie Seabrooku v roku 1976 ľudia z WRI v Nemecku po telefóne denne komunikovali s Clamshell Alliance. Nemeckí nenásilní aktivisti používali konsenzus, ale štruktúra afinitnej skupiny bola pre nich nová a považovali ju za vynikajúcu metódu na organizovanie akcií.

V roku 1977 nemeckí aktivisti a tréneri Eric Bachman a Günter Saathoff podnikli rečnícky výlet po Spojených štátoch, pričom navštívili protijadrové skupiny na severovýchode Spojených štátov, rovnako ako skupiny v Kalifornii, kde boli protesty proti jadrovej elektrárni v kaňone Diablo. Aktivisti z oboch strán atlantického oceánu pokračovali v tomto procese cezhraničného zúrodňovania.

Továreň Marckolsheim a elektráreň Wyhl nikdy nepostavili. Hoci bol jeden z navrhnutých jadrových reaktorov v Seabrook postavený, odvtedy v Spojených štátoch nezačali nijaké nové jadrové elektrárne. Wyhl v Nemecku a Seabrook v Spojených štátoch boli dôležitými míľnikmi pre protijadrové hnutie a povzbudili mnoho ďalších takýchto kampaní.

Clamshell Alliance v Seabrooku, ktorá bola sama inšpirovaná akciami v Európe, sa následne stala zdrojom inšpirácie ostatným v USA a v Európe. V Spojených štátov akcia Seabrook inšpirovala úspešnú kampaň na zastavenie jadrovej elektrárne Shoreham na Long Islande v New Yorku, ktorú potom dokončili na 80 percent. Tá sa začala, keď sa afinitná skupina členov Ligy War Resisters vrátila z okupácie Seabrooku a začala organizovať vo svojej komunite. Britskí aktivisti, ktorí sa v roku 1977 zúčastnili okupácie Seabrooku, spolu s aktivistami, ktorí o tom čítali v Peace News, sa rozhodli podporiť túto formu organizácie v Británii, čo viedlo k tomu, že Torness Alliance odporovala poslednému jadrovému miestu na „zelenej lúke“ v Británii. V Nemecku sa vďaka rastúcim protestom podarilo zabrániť alebo zatvoriť niekoľko jadrových elektrární a tovární na znovuspracovanie jadrového paliva. Začiatkom 80tych rokov sa v Británii a Nemecku organizovali veľké nenásilné akcie na odpor proti inštalácii amerických riadených striel, pričom bol použitý model afinitnej skupiny. A príbeh pokračoval, s afinitnými skupinami použitými v mnohých nenásilných akciách vo svete (vrátane protestných sedení v roku 1999 v Seattli na zastavenie mítingov Svetovej obchodnej organizácie).

Placheolder image

Späť na obsah

Táto časť je zbierkou príbehov a stratégií použitia nenásilia vo svete. Príbehy nám pomáhajú učiť sa z minulých skúseností a mnohé z týchto príbehov opisujú, ako sa ľudia naučili stratégie z kampaní v iných častiach sveta a posilnili svoje kampane pomocou medzinárodnej spolupráce.

Motiváciu konať môže ovplyvniť to, čo sa udialo na inom mieste, inšpirované ich tvorivosťou a úspechom. Zozbierali sme niekoľko skúseností, v ktorých bol kontakt s aktivistami z iných oblastí inšpiratívny. Pri niektorých príležitostiach môže svoj účel splniť návšteva člena inej skupiny, pri iných zasa čítanie materiálov vytvorených inde alebo účasť na medzinárodnej akcii, ktorá im dá nápady pre ich kampane.

Hoci sa súvislosti týchto príbehov líšia, všetky majú nenásilie ako spoločného menovateľa. Niektoré prípady sa zameriavajú na vzdelávanie a propagáciu nenásilia na aktivistickej scéne v ich krajine, ako v Turecku a Južnej Kórei. Solidárna práca, ako v Južnej Afrike počas protiapartheidného hnutia, môže byť modelom pre iné situácie. Učenie cez hranice nastalo medzi Seabrookom, Wyhlom a Markolsheimom; Izrael a Južná Afrika. Medzinárodná účasť je kľúčom k Medzinárodným antimilitaristickým pochodom, kampaň Bombspotting a aktivity 15. mája. Práca budovania alternatív voči násiliu a proti porušeniam ľudských práv v konfliktných oblastiach je kľúčovým príspevkom od nenásilných hnutí z Čile a Kolumbie.

Pri plánovaní vašich kampaní je vždy dobré skúmať, či to už niekto neurobil pred vami a poučiť sa z ich úspechov a chýb. A nezabudnite dokumentovať vaše vlastné kampane a zdieľať vaše príbehy. Dúfame, že nasledujúce príbehy pomôžu ako inšpirácia pre vaše nenásilné stratégie. War Resisters' International, ktoré hralo úlohu pri spájaní ľudí vo väčšine týchto prípadov, podporuje výmenu a podporu medzi nenásilnými a antimilitaristickými hnutiami, pričom veríme, že je veľmi dôležité vytvoriť medzinárodné hnutie proti vojne, za mier a spravodlivosť.

Medzinárodná kampaň solidarity s Južnou Afrikou Seabrook - Wyhl - Marckolsheim - nadnárodné vzťahy v reťazi kampaní Medzinárodný antimilitaristické pochody Čile: Gándhího postrehy dali ľuďom odvahu vzdorovať čílskej diktatúre Izrael - Nový profil sa učí zo skúseností druhých Turecko - budovanie nenásilnej kultúry Južná Kórea - Výzvy a úspechy práce v nenásilí Mierová komunita San José de Apartadó v Kolumbii: Lekcia odporu, dôstojnosti a odvahy Bombspotting – presun od národnej ku medzinárodnej kampani 15. máj - Medzinárodný deň odporcov vojenskej služby
Subscribe to Civil disobedience/NVDA