Nonviolence Resources

Späť na obsah

Názov: rodový dialóg pre budovateľov mieru Čas: 30 až 45 minút Cieľ alebo účel akcie: Vytvoriť priestor pre dialóg medzi ženami a mužmi v mierových organizáciách. Identifikovať body napätia medzi mužmi a ženami v mierových organizáciách. Rozvíjať úroveň pohodlia a záväzok venovať sa rodovým záležitostiam v mierových organizáciách. Ako sa to robí/poznámky facilitátora:

I. Malá skupinová diskusia o rode, konfliktoch a budovaní mieru

1. V zmiešaných malých skupinách mužov a žien urobte zoznam rôznych spôsobov, akými muži a ženy zažívajú konflikt.

2. V tých istých malých skupinách urobte zoznam rôznych spôsobov, akými sa muži a ženy zapájajú do mierovej práce.

II. Rozdeľte veľkú skupinu do menších skupín, ktoré budú osobitne mužské a osobitne ženské.

1. Požiadajte každú skupinu, aby sa podelila o svoje úspechy a výzvy pri práci s opačným pohlavím vo veciach mieru. Vyzvite skupiny, aby uviedli čo najviac skutočných príkladov, pozitívnych aj negatívnych.

2. Požiadajte každú skupinu, aby diskutovala o stratégiách pre prácu s opačným pohlavím vo veciach mieru.

3. Povedzte každej skupine, aby referovala o svojich zisteniach a stratégiách.

4. V zmiešaných pároch, jedna žena a jeden muž, požiadajte účastníkov, aby vzájomne reagovali na tieto zistenia. Každá osoba by mala dostať slovo, aby hovorila o svojich pocitoch z dialógu, kým druhá osoba počúva a snaží sa porozumieť bez prerušovania.

Toto cvičenie bolo prevzaté zo zdrojového a výcvikového manuálu Žien budujúcich mier, ktorý upravila Lisa Schirch. Plný manuál nájdete na: http://www.iiav.nl/epublications/2004/womens_peacebuilding_manual.pdf

Späť na obsah

Od Roela Stynena

8. júla 1996 Medzinárodný súdny dvor vyhlásil, že „hrozba alebo použitie jadrových zbraní by vo všeobecnosti bolo v rozpore s pravidlami medzinárodného práva“. Toto ponúklo mierovým hnutiam dodatočný argument a legálny základ pre akcie občianskej neposlušnosti proti jadrovým zbraniam. V Belgicku boli malé akcie občianskej neposlušnosti na veliteľstve NATO a základni leteckých síl Kleine Brogel začiatkom kampane, Bombspotting, vznášajúcej otázku jadrových zbraní a zákonnej povinnosti odzbrojenia.

Pre mnohých účastníkov bol Bomspotting prvou akciou, v ktorej sa zúčastnili na priamej akcii. Od samého začiatku sa organizátori veľmi snažili, aby umožnili ľuďom hrať aktívnu úlohu v akcii bez toho, aby boli nevyhnutne zapojený do prípravy dlho predtým. Podporujeme ľudí, aby sa dostali do kontaktu s miestnou skupinou a organizovali a aktívne podporovali výcviky nenásilnej priamej akcie ako prípravu na Bombspotting, ale účasť nechávame otvorenú aj pre „priemerného občana“, nie len „profesionálnych aktivistov“. To znamená, že na akciách Bombspotting sa zriadi obrovská štruktúra, zahrňujúca stovky dobrovoľníkov, aby sa ľuďom umožnilo zúčastniť sa jednoducho a bez náročnej angažovanosti.

Jedným dôležitým spôsobom, akým sme znížili prah pre účasť ľudí, bolo zriadenie miestnych skupín. Tieto skupiny, pozostávajúce z ľudí z veľmi odlišných povolaní, preniesli tému jadrových zbraní a výzvu na priamu akciu za jadrové odzbrojenie z mítingov členov kampane do ulíc. Miestne mobilizačné snahy boli omnoho efektívnejšie, než národná podpora kampane s pomocou úradu. Prostredníctvom práce s miestnymi skupinami sme zaistili, že takmer všade sa mohli potenciálne sa zaujímajúci ľudia stretnúť tvárou v tvár s ľuďmi, pracujúcimi na kampani na úrovni radových občanov.

Po niekoľko rokov sme pozývali medzinárodných aktivistov, aby sa zúčastnili, ale potom sme čelili novým výzvam. Ako by sme mohli pomôcť vytvoriť nátlak na vlády členských štátov NATO? O tomto sa stále diskutuje. Sme ďaleko od skutočnej medzinárodnej kampane, ale sú tu snahy a diskusie, z ktorých by sa ostatní mohli poučiť. Keď pozvete medzinárodných príslušníkov, aby sa zapojili, je ľahké prehliadnuť základné veci – ako jedlo, ubytovanie, miesta stretnutia, doprava – ktoré môžu pridať na strese. Uistite sa, že medzinárodní účastníci majú všetky informácie potrebné na rozhodnutia. Vezmite do úvahy jazykový problém – napr. keď máte domáce telefónne číslo alebo zákonnú pomoc, postarajte sa, aby ľudia robiaci tieto úlohy ovládali rôzne jazyky. Dajte medzinárodným účastníkom čas, aby si navykli a pripravili sa na akciu, a to jednak doma a tiež krátko pred akciou. Prejdite cez rôzne fázy ich pobytu a úlohy v akcii z ich perspektívy. Aké informácie potrebuje? Čo by mu mohlo pomôcť cítiť sa bezpečne a pohodlne? Taktiež zvážte stretnutie s jedným alebo niekoľkými medzinárodnými hosťami, aby ste to pripravili spolu.

Vynikajúcim príkladom nástroja navrhnutého presne na tento účel je „Balíček zdrojov od Faslane 365“ (www.faslane365.org). Táto brožúrka dáva základné informácie o účele a politickom kontexte rok dlhej blokády Faslane, obsahuje užitočné informácie, ktoré musia skupiny samostatne pripraviť na účasť a ponúka množstvo praktických rád o mobilizácii, taktikách, výcviku,... Podľa našich skúseností sa výcvik na nenásilnú priamu akciu s medzinárodnými účastníkmi ukázal ako veľmi nápomocný. Výcviky sú príležitosťou rozsiahle prechádzať cez scenár akcie a riešiť problémy a ťažkosti, ktoré môžu vyvstať. Človek môže mať pocit, že účasť na akciách v zahraničí toho vašej vlastnej kampani veľa neprinesie. Navyše, je to časovo náročné a môže to stáť veľa peňazí. Na druhej strane, keď tam idete sami, môže to medzinárodne zvýšiť viditeľnosť vašej vlastnej kampane. Veľmi často je to veľmi efektívny spôsob stretnutia ľudí, s ktorými môžete v budúcnosti pracovať.

Jeden príklad: účasť francúzskych aktivistov Greenpeace ich inšpirovala k podniknutiu akcie proti francúzskemu vývoju nových jadrových striel. V septembri, počas prvej veľkej demonštrácie proti strelám M51, sa asi 30 Bombspotterov zúčastnilo akcie na prvej občianskej inšpekcii v štýle Bombspotting v Centre d'Essaies des Landes blízko Bordeaux. Poskytli sme rady a pomoc pri príprave akcie a tréneri nenásilnej priamej akcie z kampane Bombspotting sa vrátili pár mesiacov po akcii, aby poskytli 'výcvik pre trénerov'.

Ale akcia v zahraničí nikdy nemôže nahradiť akciu vo vašej vlastnej krajine. Preto znova, je nanajvýš dôležité myslieť na to, čo očakávate od zapojenia sa medzinárodných účastníkov a od vašej vlastnej účasti v zahraničí.

Môžete premýšľať o spôsoboch na zvýšenie významu medzinárodnej prítomnosti. Na akcii Bombspotting XL v roku 2005, kde sa občianski inšpektori zamerali na štyri rôzne miesta súvisiace s jadrovými zbraňami v Belgicku, boli prítomní aktivisti zo všetkých členských štátov NATO, ktoré hostili jadrové zbrane NATO: Veľká Británia, USA, Taliansko, Nemecko, Turecko, Holandsko, plus aktivisti z ostatných krajín ako Fínsko, Francúzsko, Grécko, Portugalsko, Španielsko. Naša tlačová práca pritiahla pozornosť konkrétne na toto a všetky z medzinárodných delegácií urobili svoju vlastnú tlačovú prácu voči ich vlastným krajinám. Pri práci takýmto spôsobom to nie je len otázka pozvania medzinárodných účastníkov, nechať ich zúčastniť sa a je to. Je nevyhnutné mnoho ďalšej práce – koordinovanie tlačových snáh, rozdelenie úloh pred, počas a po akcii,...

Späť na obsah

Od Rubena Daria Parda Santamariu

1. Nepriateľský kontext

Mierová komunita San José de Apartadó bola založená v roku 1997 a zrodila sa v podmienkach nepriaznivých pre nenásilný odpor. Komunita sa nachádza v oblasti Uraba v Kolumbii, kde sú v hre silné ekonomické záujmy a kde sa odohráva ozbrojený konflikt medzi gerilami (FARC), štátnymi silami a poloarmádami (zvyčajne pracujúcimi v tajnej dohode so štátom). Je to miesto, v ktorom bol politický teror, vraždy a zastrašovanie použité na eliminovanie lídrov a aktivistov. Mierová komunita samotná je vytvorená z vysídlených ľudí, ľudí, ktorých rodičia a starí rodičia boli taktiež obeťami násilia. V priebehu svojej existencie musela Mierová komunita čeliť kampaniam na jej zdiskreditovanie z najvyšších úrovní národnej vlády a médií, najmä pod vládou Alvara Uribeho.

Mierová komunita má viac než 1000 členov, hoci okolo 150 z nich bolo zabitých – štátnymi bezpečnostnými silami, poloarmádami alebo FARC.

2. Ku stratégii občianskeho odporu

Čo začalo s naliehavou potrebou nájsť praktické alternatívy pre vysídlených ľudí prerástlo do projektu ponúkajúceho alternatívu k súčasnému spoločenskému modelu. Má to tri rozmery:

Odpor voči vojne a násilnému vysťahovaniu: vytvorenie mechanizmov pre ochranu civilistov v kontexte silného ozbrojeného konfliktu. Založenie udržateľnej základne pre komunitnú súdržnosť, vrátane vývoja holistických a ekologických ekonomických alternatív. Vybudovanie mieru: na každodennej vnútornej úrovni nenásilných foriem vzťahu; na politickej úrovni odsudzovať použitie násilia a podporovanie vyjednaného politického riešenia ozbrojeného konfliktu: prostredníctvom priamej pomoci, rozširujúc myšlienku zón mieru a ponúkaním poradenstva ostatným miestnym komunitám. 2.1 Ekonomická stratégia

Vo vojnovej zóne nie je normálna zásoba základných tovarov. Preto komunita potrebuje vypestovať svoje vlastné jedlo, ale spolupracuje so skupinami „férového obchodu“, aby predávali na trhu koku a detské banány. Dodatočne to vyžadovalo iniciatívu na zorganizovanie mítingov a kurzov (pod titulom Roľnícka univerzita alebo Univerzita odporu) na zdieľanie informácií o ekologických formách poľnohospodárstva.

2.2 Stratégia politiky

Vznik Mierovej komunity bol radikálnou výzvou pre tých, ktorí sa usilujú o vládu nad územím, nad všetkým ozbrojenými hráčmi štátu, poloarmádami a gerilou. Aby komunita prežila, musí si vybudovať vzťahy, ktoré na jednej strane znižujú nátlak na Mierovú komunitu, a na druhej posilňujú jej odolnosť – vzťahy na miestnej, národnej a medzinárodnej úrovni.

2.3 Stratégia: komunitná súdržnosť 2.3.1 Politika dohody pre spolužitie

Zakladajúca deklarácia Mierovej komunity vytyčuje princípy demilitarizácie a neutrality, ktoré predstavujú spoločného menovateľa komunity. Akt podpísania tejto deklarácie je zjednocujúcou silou pre kolektív.

2.3.2 Integrálny výcvik

Výcvik je pre komunitu životne dôležitý. Najprv v príprave na jej založenie – keď boli workshopy s vysídlenými ľuďmi a perspektívnymi členmi. Teraz sa Výcvikový výbor vnútorne koncentruje na posilnenie porozumenia a záväzku voči princípom komunity, analyzovaniu jej situácie a hodnoteniu celého procesu občianskeho odporu. Učí zručnostiam na vyriešenie konfliktu v komunite samotnej a kladie si za cieľ posilniť rozhodnutie členov komunity nepridať sa do akejkoľvek ozbrojenej skupiny. Výcvikový výbor nepracuje len s rodinami, koordinátormi a pracovnými skupinami členov komunity, ale tiež s ostatnými rodinami v oblasti.

2.4 Stratégia: ochrana

Toto odkazuje na aktivity na zníženie rizika porušenia ľudských práv členov komunity a samotný proces občianskeho odporu. Toto zahrňuje: - Dokumentovanie a verejné odsúdenie porušení spáchaných všetkými ozbrojenými aktérmi; - Identifikovanie priestorov komunity vďaka vztýčeniu billboardov vyhlasujúcich jej princípy; - Šírenie informácií prostredníctvom malých publikácií, videí, národných a medzinárodných mítingov na jej území, národné a medzinárodné túry a od konca roka 2004 s vytvorením svojej vlastnej web stránky; - Petície národnej vláde a čoraz viac pre medzinárodné agentúry, čo občas viedlo ku priaznivým verdiktom, obmedzeniam uvalenými na americkú vojenskú pomoc, súdu s vojakmi obvinenými zo zabitia lídrov komunity vo februári 2005; - Ochranný sprievod: Peace Brigades International pravidelne sprevádzajú dopravu do a z komunity, kým ostatné medzinárodné organizácie, vrátane amerického Spoločenstva zmierenia, ktoré poskytuje ochranu naprieč sprievodmi v komunite.

3. Návrh pre nové neutrálne zóny

Na rozdiel od „bezpečných oblastí“ vytvorených dohodou medzi ozbrojenými silami, je v Mierovej komunite civilné obyvateľstvo samotné, ktoré sa rozhodlo vytvoriť fyzický priestor a sociálnu ochranu pre tých, ktorí nie sú zapojení do vojny. Mierové komunity nie sú obyčajným miestom prežitia medzi guľkami, ale usilujú sa o vybudovanie mieru so sociálnou spravodlivosťou, spôsobe života založenom na dôstojnosti, autonómii a solidarite.

4. Schopnosť vzdorovať útlaku

Mierová komunita San José de Apartadó je jednou z najhoršie zasiahnutých politickým násilím v Kolumbii. Politický útlak je zacielený na prelomenie princípov a presvedčení ľudí, ktorí sa rozhodli pre mier, na šírenie nedôvery a zastrašovania a ochromenie toho kontrastu, ktorý vytvorili individuálne a kolektívne úrovne. Prostredníctvom selektívnych akcií a kópií priameho násilia šíri zastrašovanie a nedôveru medzi obyvateľstvom, čím ochromuje schopnosť ľudí reagovať.

Vytrvalosť v tomto odpore napriek násiliu sa dá čiastočne vysvetliť absenciou lepších alternatív pre ľudí, ktorí boli násilne vysídlení. Avšak, záleží to tiež od pozitívnejších faktorov: - Silné sociálne vedomie, konanie ako subjekt a nie podriadené politickým nariadeniam; - Vnímanie, že napriek ozbrojeným aktérom má proces odporu šancu na úspech; - Istota, že nenásilie ponúka lepšie šance na prežitie; - Neotrasiteľný záväzok k nevzdaniu boja, pre ktorý už položilo svoje životy toľko mučeníkov.

5. Rôzne druhy odporu

Mierová komunita vzdoruje na mnohých úrovniach: - Vzdoruje malárii, chudobe a nedostatku základných služieb v takých oblastiach Kolumbie; - Vzdoruje teroru legálnych a ilegálnych ozbrojených skupín; - Vzdoruje pokušeniu pomsty na území, kde by bolo extrémne jednoduché pridať sa ku akémukoľvek ozbrojenému aktérovi a úsiliu o pomstu proti nepriateľovi; - Vzdoruje uvaleniu výlučného a autoritatívneho modelu spoločnosti, kým navrhuje projekt života založeného na komplexnej vízii dôstojnosti a rozvoja.

6. Ako záver

Medzi najdôležitejšími faktormi, ktoré umožnili roľníkom a farmárom zo San José de Apartadó udržať nenásilný odpor počas uplynulých 10 rokov, sú:

Sprievod subjektov z katolíckej cirkvi; Demokratická a flexibilná organizačná štruktúra komunity, ktorá posilňuje pocit spolupatričnosti a súdržnosti komunity; Zlepšenie životov žien a detí s ohľadom na to, čo mali predtým; Posilnenie vnútornej disciplíny, rešpektu pre dohodnuté pravidlá správania a oddanosť fundamentálnym princípom neutrality a nenásilia; Implementovanie vnútorných ochranných opatrení; Otvorenie priestoru pre konzultáciu s vládnymi činiteľmi; Implementovanie ekonomických stratégií na naplnenie základných potrieb; Progresívny proces integrácie a koordinácie akcií s ostatnými miestnymi skúsenosťami s občianskym odporom v rôznych oblastiach Kolumbie; Trénovanie nových vodcov; Príklad mučeníkov motivujúcich pokračujúci odpor; Ochrana ponúknutá medzinárodným sprievodom; Postupná konsolidácia siete medzinárodnej podpory v mnohých krajinách; Morálna sila komunity a jej odolnosť tvárou v tvár násiliu ozbrojených skupín.

Späť na obsah

Od Jungmina Choia

Nie je to tak dávno, čo sa pojem „nenásilný spôsob boja“ začal používať v kórejských spoločenských hnutiach. Stále však mnohí sociálni aktivisti vidia nenásilie v negatívnom svetle, ako slabú, pasívnu, nevzdorujúcu formu boja, čiastočne kvôli našej vlastnej histórii.

Po viac ako 30 rokov po japonskej koloniálnej okupácii a potom Kórejskej vojne viedol Južnú Kóreu autoritatívny vojenský režim. Režim odpovedal na vzrastajúce ašpirácie po slobode a demokracii s ozbrojeným terorom, a tak sa ľudia vyzbrojili sami, pričom hovorili o „vzdorujúcom násilí“. V súčasnosti štát stále používa násilie, najmä proti aktivistom, ale čoraz viac aktivistov akceptuje, že existuje nenásilný spôsob boja.

Určitá forma nenásilného odporu tu bola od 80tych rokov, ako študentské námietky voči posielaniu na hranicu, kde by museli čeliť severu, a boli tu vyhlásenia vojakov odsudzujúcich násilie, ktoré zažili počas vojenskej služby, kým civilisti protestovali proti výsluchom vykonávaným policajnými hliadkami. Avšak, pojem nenásilia bol obmedzený len na prostriedky odporu.

Teraz sa o odporcoch povinnej vojenskej služby hovorí, že boli prví úprimní pacifisti v Kórei, ktorí brali nenásilie ako životnú filozofiu. Obhajujú právo odmietnuť bezdôvodné rozkazy štátu kde prevláda nacionalizmus a militarizmus a apelovali na základné dobro v ľuďoch, vyzývajúc na fundamentálne pochybovanie o armáde, zbraniach a vojne. Ľudia boli hlboko dotknutí, keď videli odporcov vojenskej služby ochotne ísť do väzenia na 18 mesiacov radšej, než by mali vziať zbrane. Spoznali význam skutku odpor vojenskej služby, sledujúc pokračujúce vojny spôsobené USA a Izraelom.

Pracujúca skupina pre odpor voči vojenskej službe v Kórei sa teraz zameriava na poskytnutie nevyhnutnej pomoci, ako je zákonné a psychologické poradenstvo pre tých, ktorí sa pripravujú odporovať a tiež rozširovať povedomie zmyslu odporu vojenskej služby naprieč rôznymi aktivitami, ako sú tlačové konferencie, fóra, kampane a priame akcie. Počet odporcov vojenskej služby v Kórei je stále malý a požiadavky na tých, ktorí robia vyhlásenie o odpore voči vojenskej službe znamenajú, že potrebujú podporu. Hnutie odporu voči vojenskej službe nemá jednotný postoj voči nenásilnej akcii. Napríklad, v roku 2003, keď Kang Chul-min vyhlásil svoj odpor voči vojenskej službe kým bol v jej výkone, tu bol konflikt názorov, či zorganizovať demonštráciu s protestným sedením na znak solidarity a vznikli podobné diskusie týkajúce sa univerzitných študentov, ktorí urobili vyhlásenia o odpore voči vojenskej službe skorej, než boli povolaní. Mnohí nevidia, že samotný odpor voči vojenskej službe je jednou z foriem nenásilnej priamej akcie v niekoho živote, ktorá by sa mala spojiť s inými formami priamej akcie.

Ostatné skupiny, ktoré berú nenásilný pacifizmus ako principiálnu filozofiu svojho boja, hrali dôležitú časť v boji proti rozšíreniu americkej základne v Pchjongtcheku. Použili rôznorodé taktiky, vrátane vymyslených foriem nenásilnej priamej akcie, ktoré sú v ostrom kontraste s predchádzajúcimi spôsobmi boja. Niektorí členovia kampane sa rozhodli vytvoriť „mierovú dedinu“, čupiacu v budovách, ktoré boli opustené, aby vytvorili cestu pre základňu, a rozhodli sa renovovať ich na knižnicu, kaviareň, penzión ukazujúci mnoho prác umenia, na ktoré prispeli umelci podporujúci kampaň. Keď buldozéri, podporené ozbrojenou poriadkovou políciou a súkromnými bezpečnostnými silami (= „najatí bitkári“) prišli, aby zdemolovali zostávajúce budovy v dedine, dedinčania a podporovatelia pôvodne uspeli v tom, že sa im podarilo zablokovať ich, pričom vyliezli na strechy alebo sa priväzovali o budovy a posadali si pred buldozéri. Keď však vládna sila eskalovala – zo sily 4000 mužov v marci 2006 nakoniec dosahujúc 22 000 v septembri – stovky dedinčanov a podporovateľov bolo počas pokračovania demolácií zatknutých alebo zranených. Napriek tomuto ľudia stále skúšali na poliach pod vojenskou okupáciou farmárčiť, no nakoniec sa vo februári 2007 vzdali. Posledná sviečková protestná vigília sa konala v marci 2007 a v nasledujúci mesiac sa dedinčania a podporovatelia vrátili, aby pochovali časovú kapsulu obsahujúcu správy a označenú vlajkou s nápisom 'Návrat'.

Späť na obsah

Od Hilala Demira a Ferdy Ülker

"nenásilie sa nedá opísať iba ako absencia násilia"

Militarizmus a patriarchát je v tureckej kultúre hlboko zakorenený. Momentálne, vojna na „juhovýchode“ sa zakladá na etnickej diskriminácii proti Kurdom, hoci oficiálne je opisovaná ako „vojna proti terorizmu“. Akýkoľvek pokus o pochybovanie o militarizme sa nazýva „zrada“. Ľudia najviac ovplyvnení negatívnymi následkami násilia sú primárne ženy, deti a starší ľudia a tiež náboženské etnické a politické menšiny. S násilím sa turecká spoločnosť vnútorne tak stotožnila, že alternatívne perspektívy sa stali „nemysliteľnými“ – dokonca i medzi tými, ktorí spochybňujú hierarchiu a podporujú slobodu a rovnosť.

Vplyv armády sa dá vidieť v nasledujúcich príkladoch:

Len po tom, ako muž absolvuje vojenskú službu, sa považuje za „skutočného“ muža. Výbor národnej bezpečnosti (zahŕňajúci náčelníkov štábu), ktorý už v roku 1997 zabránil víťazom volieb sformovať vládu („postmoderný puč“). Ekonomická moc – spoločnosť finančných služieb tureckej armády OYAK je jedným z najmocnejších investorov v Turecku. Dôvera ľudí – prieskumy verejnej mienky ukazujú, že armáda je inštitúcia, ktorej najviac dôverujú.

Armáda pod vedením Mustafu Kemala založila Tureckú republiku v roku 1923, po kolapse Osmanskej ríše, a kemalistické princípy zostávajú základom štátu, pričom sa odrážajú v trestnom zákonníku, udržiavaní mocnej armády a viere v „neviditeľnosť národa“. Tieto princípy vytvárajú represívne postoje. Zopár ľudí považuje vládu mužov nad ženami ako problém a fyzické násilie sa široko akceptuje proti podriadeným, väzňom a v rodine.

Začiatky

Pojem 'nenásilie' bol po prvý krát použitý v princípoch Izmir War Resisters' Association (IWRA) v roku 1992. V asociácii bolo nenásilie vždy diskusným bodom – najmä ako nájsť praktické spôsoby nenásilného žitia v násilnej kultúre. Prvý krát sme výcvik v nenásilí použili na prípravu samých seba na scenáre, keby sme navštívili väzenie, keď bol člen skupiny Osmar Murat Ülke uväznený za odpor voči vojenskej službe. Pôvodne sa ku nám nepriblížil nikto z vonka, aby s nami diskutoval o nenásilí. Teraz je však viac záujmu – hoci War Resisters' Association samotná bola zatvorená v roku 2001 kvôli vyhoreniu členov.

Záväzok IWRA voči nenásiliu nás dostal do ostrého kontrastu s ostatnými ľavicovými skupinami, ktoré nebrali náš prístup vážne a považovali nenásilie za slabé a neefektívne. Zapájali sme hlavne antimilitaristických, anarchistických a feministických aktivistov. Azda najviac privítalo nenásilie hnutie LGBT, ktoré sa práve nachádzalo v procese štrukturácie a tak prijalo nenásilné metódy.

Čo sa týka politických spojenectiev, najplodonosnejšia interakcia bola so ženskými hnutiami. Keď sme prvý krát začali, sformovali sme feministickú a antimilitaristickú ženskú skupinu zvanú „Antimilitaristické feministiky“, čím sme sa pokúšali dosiahnuť na ženské skupiny. Napriek určitému počiatočnému sklamaniu sme sa dostali k mnohým nezávislým ženám a potom sme začali robiť výcviky so ženskými organizáciami. Táto zmena v postoji súvisela so zmenami/premenou v ženskom hnutí – konkrétne, túžbou robiť veci svojím vlastným spôsobom radšej, než po tradičných ľavičiarskych líniách. Pochybovanie o násilí sa stalo pre ženy prioritou a zdalo sa, že nenásilie ponúka reakciu. Keď sa viac žien usilovalo o osobné posilnenie, naša spolupráca so ženami a ženskými skupinami sa posilnila.

Najbližšou politickou skupinou bolo Hnutie odporu voči vojenskej službe (HOVS), pretože sa vybudovalo pomocou snáh aktivistov pracujúcich na podpore nenásilia. Hoci toto partnerstvo stále pokračuje, v hnutí HOVS je individualistický prúd, ktorý, verím, robí diskusiu o nenásilí menej efektívnou. Hoci väčšina tureckých HOVS sú úplní odporcovia (to znamená, odmietajú vojenskú službu a akúkoľvek občiansku náhradu), postoje hnutia voči nenásiliu sú niekedy jednohlasné – najmä kvôli podpore pre HOVS od kurdského hnutia a ľavičiarskych skupín.

Iniciatíva nenásilných trénerov Izmir

Iniciatíva nenásilných trénerov Izmir (INTI) sa prvý krát sformovala ako časť IWRA s dodatočnou podporu niektorých iných ľudí. Naša práca sa tiež podporila a zlepšila po stránke kvality vďaka spolupráci s nemeckými trénermi – vrátane výcvikových kurzov na Kurve Wustrow, medzinárodnému výcviku pre trénerov, organizovaných v meste Foca v Turecku, v apríli 1996, a v spoločnosti dvoch nemeckých trénerov, ktorí žili v Izmire od roku 1998 do roku 2001.

Keď bola IWRA v decembri roku 2001 zatvorená, iniciatíva trénerov pokračovala, pričom organizovala workshopy v Izmire a kdekoľvek v krajine, kde sme boli pozvaní – vrátane mesta Dijarbakir v juhovýchodom 'krízovom' regióne. Dnes je tu päť trénerov – štyri ženy a jeden muž – ktorí pracujú väčšinou na báze dobrovoľnosti, ktorým preplácame cestovné náklady, hoci niekedy máme peniaze, aby sme si zaplatili koordinátorov na čiastočný úväzok. V júni 2006 sme začali kurz výcviku pre trénerov s 20 účastníkmi z celej krajiny.

Cieľ INTI je zvýšiť a založiť nenásilné princípy a štruktúry ako alternatívu voči militarizmu, nacionalizmu, hierarchii a patriarchátu. Naše verejné aktivity začali s organizovaním demonštrácií a seminárov o nenásilí a odpore voči vojenskej službe, taktiež publikujeme pamflety a hľadáme medzinárodnú spoluprácu. Polícia skonfiškovala mnoho našich prác v tlači. Na poli výcvikov skupina pracovala s aktivistami z mimoparlamentných skupín, skupinami z oblasti ľudských práv, ženských a LGBT skupín a politických strán. Dodatočne, skupina spolupracovala s Centrom ľudských práv Asociácie právnikov Izmiru, aby vycvičila právnikov a policajtov v záležitostiach okolo ľudských práv. Vo všeobecnosti, záležitosti zahrnuté v našich výcvikoch zahrňujú: vytváranie nehierarchických štruktúr pre občiansku a opozičnú politickú prácu, rozhodovanie pomocou konsenzu, diskusiu o militaristických štruktúrach v spoločnosti (začínajúc od rodiny) a nenásilné alternatívy. Jednotlivé prejavy správania a akcie účastníkov sú vždy základným a stredovým bodom našich workshopov. Pre našu prácu sme uvažovali o teoretických analýzach a praktických skúsenostiach s nenásilím a nenásilnými akciami (začínajúc s Thoreaum a Gándhím a vedúcim k dnešným príkladom). Zahrnuli sme úvahy o anarchistických prístupoch k nenásiliu, o Divadle Augusta Boala utláčaných a stratégiách nenásilia od Genea Sharpa.

Naša skupina verí, že je možné eliminovať všetky druhy nerovností, diskriminácie a teda násilia a vyvinúť nenásilné akcie a metódy pre spoločenskú a politickú zmenu. Preto, s princípom „nenásilie nie je ašpiráciou, ktorá sa dá dosiahnuť v budúcnosti, ale samotnými prostriedkami na dosiahnutie takého cieľa“, naša skupina začína pochybovať o každodenných životných praktikách, ktoré sa môžu zdať „neutrálne“. Keďže viac než desať rokov sa naša skupina učila, praktizovala a učila druhých ľudí prostriedkom a metódam nenásilia, postoj k životu, ktorý teraz rozvíjame, je životným princípom. Po prvé, ponúkame „úvodné“ jednodenné výcviky pre rôznorodé organizácie a pre individuálnych aktivistov, ktorí vo svojej agende pochybujú o násilí. Po druhé, ponúkame „výcviky založené na problémoch“ s konkrétnymi témami, ktoré požadujú skupiny a ktoré sa zakladajú na ich potrebách – tie zahrňujú predsudky, riešenie konfliktov, komunikáciu, sexizmus a tak ďalej. Po tretie, ponúkame týždenné intenzívne zhromaždenie „výcvik pre trénerov“ s vybranými jednotlivcami, ktorí sa zúčastnili prvých dvoch výcvikových zhromaždení a ktorí sa chcú vypracovať na trénerov. Od roku 2002 sme viedli prvé a druhé časti výcvikov s rôznorodými skupinami pracujúcimi so ženami, LGBT a ľudskými právami, ekológiou, mierom a antimilitarizmom v Izmire, Ankare, Antalyi, Adane a Dijarbakire. Jednotlivci, ktorí sa zúčastnili výcvikov a chcú byť trénermi, boli ľudia, ktorí už začali pochybovať o násilí a pokúšali sa integrovať metódy nenásilia vo svojich inštitúciách a ich individuálnych postupoch. Avšak, títo ľudia spomínali svoj nedostatok informácií a skúseností s „nenásilnou akciou“, napríklad v Dijarbakire to bolo identifikovanie potreby učiť sa o vývoji nenásilných riešení, primárne pre svoje fundamentálne aktivity (ako zabitie zo cti, násilie proti ženám atď.). Potrebujú vo svojej práci splnomocnenie a rozšírenú schopnosť nenásilia, aby vytvorili nové riešenia na pokračujúce problémy. Keďže sme dostávali nepretržite rastúcu požiadavku na výcvikový modul „vycvič trénerov“, súhlasili sme, že tretia fáza výcviku v nenásilí bude užitočná do značnej miery. Uvedomujeme si, že je nemožné pokryť všetky princípy nenásilia v jednotýždennom výcviku. Jedno z riešení, ktoré sme pre tento problém našli, je pokračovať v dialógu a usilovať sa o možnosti pre budúce mítingy dohľadu a spätnej väzby. Navyše, počas výcviku sa sformuje sieť medzi trénermi z celého Turecka a založia sa operačné princípy takejto siete. Tento prístup siete trénerov by zaistil udržateľnosť nášho dialógu, pokračoval by v zdieľaní znalostí a skúseností medzi praktikmi výcvikov v nenásilí a našom kooperatívnom šírení výcviku v nenásilí na miestnych a národných úrovniach.

Naše ciele

Vylepšovanie a posilňovanie kultúry demokracie a ľudských práv pomocou predstavovania konceptu nenásilia, pochybovanie o kultúre násilia (ktorá má v Turecku militaristický a patriarchálny charakter), aby sme zasiali semená kultúry stúpajúceho vedomia nenásilia a boja s diskrimináciou, vo všetkých povolaniach. Cvičenie trénerov, aby pracovali pre tieto výsledky tým, že získajú praktickú skúsenosť a povýšia svoju schopnosť výcviku až tak, že budú môcť facilitovať svoje vlastné výcvikové skupiny počas jednoročného obdobia.

Nenásilné kampane

Pri pohľade na príklady nenásilných kampaní v Turecku môžeme vidieť, že tieto aktivity neboli organizované celkom nenásilným spôsobom. Hoci nenásilie bolo jedným zo základných princípov, musíme vyhlásiť, že týmto organizáciám chýbali niektoré z kvalít skutočne nenásilnej akcie, ako príprava na akciu s predchádzajúcim výcvikom v nenásilí. Jednou z najviac dych vyrážajúcich kampaní v tomto ohľade bol Militourism Festival. Tento festival, ktorý sa koná každoročne 15. mája (medzinárodný deň odporcov vojenskej služby), pozostával z návštevy prominentných militaristických symbolov v rôznych mestách, organizácie alternatívnych akcií a deklarácie odporu voči vojenskej službe. Ďalšou bola kampaň „Čelíme tomu“. Táto kampaň sa zameriavala na to, ako čeliť a vyrovnať sa s vojnou, ktorá v Turecku prebiehala; šírila sa počas celého roka s veľkými akciami konanými raz za 3 mesiace. Cieľom bolo zabrániť ľuďom ignorovať túto vojnu s použitím nenásilných prostriedkov ako nenásilné divadlo. Ďalšou nenásilnou akciou bol „Ryžový deň“. Táto akcia sa konala v Ankare, centre oficiálnej administratívy, a konkrétne pred vojenskými kasárňami. Zhromaždili sme sa tam, aby sme povedali „existujeme, tu sme.“ Ako antimilitaristi, ktorí rozvrátili spoločenské pravidlá v našich aktivitách, sme použili symbol Ryžového dňa, aby sme zvýšili skupinovú solidaritu a skoncovali s našou neviditeľnosťou. Mimo týchto veľkých aktivít sa zmobilizovali tiež menšie organizácie a akcie pre účely krátkodobej politickej intervencie.

Záver

Hoci sme boli naprieč krátkou históriou nenásilia v Turecku často prehliadaní a neboli sme až takí efektívni, ako by sme radi boli, stávame sa viditeľnejšími vďaka spojenectvám upevnenými so ženskými a LGBT hnutiami. Tomuto ďalej dopomáha fakt, že sa na verejnosti začala diskusia o odpore voči vojenskej službe. Vzrastajúce požiadavky od rôznych politických skupín na implementovanie výcvikov v nenásilí a metód vo svojich programoch tento trend potvrdzujú.

Späť na obsah

11. septembra 1973 čílska chunta, podporená CIA a Nixonovou administratívou, zvrhla demokraticky zvolenú vládu socialistického prezidenta Slavadora Allendeho. Priscilla Hayner vo svojej knihe Nevýslovné pravdy, konfrontovanie štátneho teroru a zverstvo (2001) načrtáva devastujúci dopad: „Režim obhajoval jedovatý antikomunizmus na ospravedlnenie svojich represívnych taktík, ktoré zahrňovali masové zatknutia, mučenie (odhady počtu umučených ľudí siahajú od 50 000 po 200 000), zabitia a zmiznutia.“ Diktatúra zavraždila, umučila a poslala do vyhnanstva tisíce politických odporcov a vizionárov.

V týchto podmienkach viselo nad Čile zlovestné ticho, výsledok hrozieb a teroru. Niektorí z nás boli zvedaví, „mohli by gándhiovské postrehy o moci nenásilia pomôcť boju za vzdorovanie teroru?“

Nenásilie odkazuje na filozofiu a stratégiu riešenia konfliktov, spôsoby boja proti nespravodlivosti a – v širšom zmysle – spôsob života, ktorý vyvinul a predviedol Gándhí a jeho nasledovníci všade vo svete. Nenásilie je potom akciou, ktorá nevykonáva ani neumožňuje nespravodlivosť.

Vykričanie pravdy

Zopár z nás sa rozhodlo skúsiť sa inšpirovať ostatnými, aby sme smelo hovorili proti diktatúre pomocou „vykričania pravdy“. Čelili sme dvojitému utrpeniu: bolesťou spojenou so znášaním násilia diktatúry a utrpeniu spôsobenému mlčaním od strachu. Nekričať, kým tí, ktorých milujeme, boli zabíjaní, mučení a zmizli, bolo neznesiteľné. Tlačili sa tajné pamflety a letáky. Slogany, ktoré odsudzovali porušenia ľudských práv boli v noci namaľované na steny za veľkého bezpečnostného rizika. Podieľanie sa na týchto akciách bolo princípom aktívneho nenásilia: keďže niet nespravodlivosti, prvou požiadavkou je informovať o nej, inak sme komplicmi. Tajné akcie pomohli rozšíriť princíp hovorenia pravdy a konania na jej základe. Avšak, napriek rizikám sme sa potrebovali pohnúť ďalej ako za tajné protesty: potrebovali sme posunúť protesty proti čílskej chunte do verejnej arény.

Aktivovanie verejného hnutia proti mučeniu

José Aldunate, jezuitský kňaz, ktorý sa stal vodcom hnutia Sebastian Acevedo proti mučeniu v Čile, vo svojich pamätiach hovorí, „Prišiel ku nám druh a predložil fakt (o mučení). Poučili sme sa o mučení a dynamike nenásilia. Sledovali sme film o Mahátmovi Gándhím. Bol som motivovanejší protestovať proti chudobe, ale reagoval som na disciplínu skupiny. Uvažovali sme a rozhodli sme sa podniknúť nenásilnú demonštráciu na odsúdenie mučenia... na prelomenie bariér ticha a skrývania sa kvôli mučeniu, mali sme povinnosť odsúdiť ho verejne. Potrebovali sme otriasť svedomím verejnosti.“

14. septembra 1983, desať rokov potom, ako sa režim dostal k moci, sa na akcii pred veliteľstvom Národného vyšetrovacieho centra, na ulici Borgoño číslo 1470 v Santiagu, zrodilo hnutie proti mučeniu. Okolo 70 ľudí prerušilo dopravu, pričom rozvinuli transparent na ktorom stálo „Mučeniu je tu koniec.“ Kričali svoje odsúdenie a spievali hymnu slobody. Skupina sa vrátila na túto scénu, aby odsúdila zločiny režimu proti ľudskosti aspoň raz za mesiac až do roku 1990.

Aby sme konali, potrebovali sme otvorene vzdorovať opatreniam stavu núdze, ktoré nariadila chunta, aby terorizovala obyvateľstvo. Potrebovali sme zdolať náš vlastný pocit bezmocnosti, izolácie a strachu.

Hnutie odsúdilo mučenie. Úlohu vyšetrovania a robenia vyhlásení prenechalo iným úradom. Nemali nijaké miesto na stretnutia, nijaký sekretariát, nijakú infraštruktúru. Stretávali sa v uliciach a na námestiach, keď bol čas konať. Hnutie nemalo nijaký zoznam členov. Účastníci prišli na osobné pozvanie, keďže hnutie sa muselo vyvarovať infiltrácii od tajnej polície a iných represívnych inštitúcií. Inštrukcie plynuli od osoby k osobe. Účastníkov cvičili hlavne počas akcií samotných, kde sme hodnotili každú akciu na mieste.

Keď boli účastníci zadržaní a stíhaní, čo sa im dialo často, čelili zákonným a nezákonným trestom. Slzný plyn, bitky, zadržanie a stíhanie boli bežné praktiky používané proti demonštrantom ako odplata. Mučenie bolo tiež možným následkom zatknutia. Týmto trestom nečelili len členovia hnutia Sebastian Acevedo, ale tiež reportéri a novinári ochotní informovať o akciách a problémoch, ktoré boli odhalené.

Na niektorých akciách bolo až 300 účastníkov. Dokopy sa zúčastnilo asi 500 ľudí. Boli tam kresťania a nekresťania, kňazi, mnísi, obyvatelia chudobných mestských štvrtí, študenti, staršie osoby, domáce pani a členovia rôznych ľudsko-právnych hnutí; ľudia každej triedy, ideológie a každej vrstvy.

Hlavným cieľom bolo zbaviť sa mučenia v Čile. Zvolenými prostriedkami bolo otrasenie národným uvedomením (zvyšovanie povedomia) a vyburcovanie svedomia národa až kým režim neupustí od mučenia alebo kým sa krajina nezbaví režimu. V roku 1988, po rozšírenej protizastrašovacej kampani, pomohla nenásilná kampaň „Chile Sí, Pinochet No“, k Pinochetovmu šoku, poraziť plebiscit zamýšľajúci ratifikovať Pinochetovu vládu.

Snahy o ukončenie kultúry beztrestnosti, ktorá vznikla počas Pinochetových rokov, a snahy o zapojenie do národného zmierenia pokračujú, ale nenásilné protesty poskytli dôležité prostriedky, okrem iných, na zvrhnutie diktatúry.

Roberta Bacic je čílska ľudsko-právna výskumníčka a aktivistka, ktorá teraz žije v Severnom Írsku. Pracovala s War Resisters' International na programe vysporiadania sa s minulosťou. Verzia tohto článku bola predtým publikovaná vo zvláštnom vydaní Peacework Magazine s názvom „100 rokov gándhiovskej nenásilnej akcie“. Pre viac informácií o Gándhím a gándhínizme viď odkazy WRI a vybrané odkazy na historický gándhínizmus z vydania Peacework spomenutého vyššie.

Späť na obsah

Od Howarda Clarka

Prvé výzvy na medzinárodný bojkot apartheidnej Južnej Afriky prišli už v roku 1958 a v Británii sa považovali za veľkú stratégiu, ktorá sa mala vykonávať, keď bolo v roku 1959 zahájené Protiapartheidné hnutie. Na medzivládnej úrovni bol juhoafrický systém široko odsudzovaný, najmä po masakre v meste Sharpeville v roku 1960: v roku 1961 bola Južná Afrika vyhodená zo Spoločenstva národov (neskôr nazývaného Britské spoločenstvo národov) a v roku 1962 OSN založili Zvláštny výbor proti apartheidu, ktorý sa počas nasledujúceho roku dohodol na „dobrovoľnom“ zbrojnom embargu. Apartheid však skončil až v 90tych rokoch.

Existovali tri veľké oblasti pre medzinárodné sankcie proti Južnej Afrike: ekonomické sankcie, vrátane obchodu a investovania; kultúrny bojkot a športový bojkot. Kultúrny a športový bojkot mali na Južnú Afriku primárne psychologický vplyv. Vylúčenie Južnej Afriky, športom posadnutej krajiny, z Olympiády v roku 1964 a nasledujúcich rokoch a nadovšetko z medzinárodného rugby a kriketu v roku 1970 a ďalších rokoch, bolo spôsobené kombináciou nátlaku od ostatných afrických štátov a demonštrácií, vrátane prerušovania rugbyových zápasov.

Vplyv ekonomických sankcií zostáva vecou diskusie, najmä preto, lebo deklarácie medzivládnych organizácií, ako OSN alebo Spoločenstvo národov, opakovane obišli dva mocné štáty, Británia a USA. Avšak, existovali vlny hnutí za „ľudské sankcie“ – počnúc s pobúrením zo Sharpevillského masakru, keď dokonca vedenie Britskej labouristickej strany podporilo morálne gesto odmietnutia kúpy juhoafrického ovocia.

Moje osobné zapojenie začalo v neskoršej vlne. Ako študent som bol v roku 1969 jeden z tých, ktorí chceli previesť dynamiku získanú z akcií športového bojkotu na ekonomický bojkot. Naša študentská únia už schválila rezolúcie proti tomu, aby univerzita kupovala apartheidné ovocie, a potom sme začali robiť kampaň proti Barclays Bank, najpopulárnejšej banke pre britských študentov v tom čase a, keď sa to dialo, banke využívanej mojou univerzitou. Naším prvým úspechom bolo odrádzanie nových študentov od toho, aby si otvárali svoje prvé bankové účty v Barclays a presviedčanie ostatných, aby zmenili účty. Naším druhým úspechom bol prenájmový štrajk, keď sme odmietali platiť nájomné za študentské izby na účet banky Barclays. Autority univerzity nakoniec poľavili, čím spustili rezignáciu prominentných členov univerzitnej vládnucej rady. V celej krajine diskutovali pobočky obchodnej únie, kluby, asociácie a cirkvi o zmene svojho bankového účtu. Pamätám si, že som sa v roku 1972 dostal do problémov s Quakermi a Zväzom prísľubu mieru kvôli písaniu do Peace News, ktorí nemali oprávnenie hovoriť o nenásilí v Južnej Afrike, kým neurobia ten malý krok v podobe presunu ich bankového konta. Aj miestne autority sa rozhodli, že tak urobia. V roku 1986 – asi 16 rokov po tom, ako začala kampaň bojkotu Barclays – banka predala svoje juhoafrické dcérske spoločnosti. Nakoniec sa aj sieť supermarketov Cooperative rozhodla neskladovať juhoafrické výrobky.

Tento typ bojkotu veľmi ovplyvnili vlny záujmu o apartheid. Napríklad po vraždách v meste Soweto v roku 1976 a vražde Steva Bika vo väzbe v roku 1977 a opäť v 80tych rokoch s objavením sa Spojeného demokratického frontu v Južnej Afrike a hovorcami ako Desmond Tutu. Ale po celú dobu boli v pozadí miestni protiapartheidní aktivisti, ktorí predkladali rezolúcie pobočkám svojej obchodnej únie a svojim cirkvám, pretože uznali, že obchodné únie a cirkvi boli veľkými podnikovými investormi schopnými vyvíjať nátlak na obchodné spoločnosti.

V Británii bol protiapartheidný bojkot „dlhým pochodom“, zvyčajne skôr nenápadný – a vďaka tomu, že sa nám podarilo presvedčiť mestské zastupiteľstvá aby niečo robili, sme potom museli byť svedkami, ako im Thatcherovej vláda odobrala právomoc rozhodovať o takýchto oblastiach politiky. Aj tak sme však problém britských konexii s apartheidom udržali v mysliach ľudí.

Ten príbeh bol v iných krajinách odlišný. V 70tych rokoch sme my, Briti, závistlivo hľadeli na úspech holandského bojkotu kávy z Angoly, portugalskej kolóny v tesnom spojenectve s Južnou Afrikou. V 80tych rokoch boli pracovníci v jednej z hlavných írskych sietí supermarketov - Dunne's – vo výluke počas štvorročného sporu kvôli predávaniu apartheidných tovarov. Konflikt sa vyriešil až vtedy, keď írska vláda postavila juhoafrické výrobky mimo zákon.

USA boli zvlášť dôležitou sférou boja. Hnutie „ľudské sankcie“ sa zameriavalo na tri hlavné veci: univerzitu a univerzitné mesto; banky; a mestské a štátne korporácie. Ich úspechy boli významné. V roku 1985, po 19-ročnej kampani, oznámila hlavná banka zapletená s Južnou Afrikou – Chase Manhattan –, že neobnoví svoje pôžičky juhoafrickým projektom. Do roku 1991 prijalo 28 štátov, 24 krajín, 92 miest a Panenské ostrovy zákony alebo stratégie, ktoré na Južnú Afriku uvaľovali nejakú formu sankcií. Koncom roka 1987 sa viac než 200 amerických spoločností formálne stiahlo z Južnej Afriky – mnohé z nich našli iné spôsoby na vykonávanie svojho podnikania, napríklad General Motors udelili licenciu lokálnej produkcii, kým počítače IBM mali juhoafrického distribútora. Na týchto kampaniach však bolo najdôležitejšie verejné vzdelávanie, ktoré sa cez ne dialo, a zmysel pre solidaritu vyvolaný protiapartheidným hnutím v Južnej Afrike.

Späť na obsah

Skúsenosť MOC (Movimento de Objectión de Conciencia) s pomáhaním ľudí vo väzení je založená na kampani občianskej neposlušnosti proti povinnej vojenskej službe – kampani insumisión 1971-2002, v ktorej boli uväznené tisíce insumisov (odporcov vojenskej služby). Počas tohto obdobia boli navrhnuté a odskúšané rôzne spôsoby podpory väzňov. Jeden z najhodnotnejších boli bezpochyby 'podporné skupiny'.

Predstavme si konkrétny prípad, aby sme ilustrovali, ako tieto skupiny fungujú. Bixente Desobediente je insumiso, ktorý si bude musieť odpykať trest 2 roky, 4 mesiace a 1 deň. Musí zvolať stretnutie s ľuďmi, ktorí sú mu blízky (rodina, priatelia). Na prvé stretnutie príde jeho priateľka, jeho sestra, traja priatelia zo susedstva, kamoš z univerzity, bratanec, chlapík, ktorého stretol v antimilitatistickej diskusnej skupine a sused. Táto skupina posudzuje jeho rozhodnutie byť insumisom, diskutuje o jeho motívoch a následkoch, ktoré by to mohlo priniesť. Keďže nie všetci rozumejú pojmom ako občianska neposlušnosť, nenásilie, priama akcia a antimilitarizmus, skupina si na ne taktiež posvieti. Na nasledujúcich stretnutiach stanovia ciele a po výdatnom brainstormingu a diskusii vymyslia nasledovné ciele:

1) Emočná podpora:

Emočné podporovanie Bixenteho je dôležité počas jeho času pred jeho súdnym procesom, na súde samotnom a vo väzení. Jedným návrhom je prenajať si autobus, aby každý kto chce mohol ísť na súd a byť svedkom súdneho procesu. Ďalšími návrhmi je navštíviť Bixenteho vo väzení a pobádať ostatných, aby mu písali listy. Myšlienkou je, že by sa nemal cítiť byť sám a mal by mať nepretržitý kontakt s nápomocnými priateľmi. Táto podpora by sa tiež mala rozšíriť na jeho blízkych, ako sú jeho rodičia.

2) Logistická podpora:

Pred svojím súdnym procesom a aj vo väzení bude Bixente potrebovať materiálnu podporu. Pred svojím súdnym procesom sa skryje, aby sa vyhol zatknutiu a vyšetrovacej väzbe, takže ľudia mu musia preniesť veci z predchádzajúceho miesta jeho pobytu na jeho súčasné miesto, aby ho nechytili. Vo väzení potrebuje knihy a papier, aby mohol pokračovať vo svojich štúdiách. Aj toto je práca podpornej skupiny.

3) Politická práca:

MOC, hnutie do ktorého Bixente patrí, je zodpovedné za politickú prácu. Avšak, podporná skupina môže s nimi tiež spolupracovať a zapájať sa do protestných akcií organizovaných MOC – najmä tí, ktorí sú zapojení do jeho súdneho procesu a uväznenia. Skupiny sa zároveň môžu politicky prihovárať na miestach, kde je Bixente známy – v jeho susedstve a na univerzite – aby maximalizovali výhody, ktoré im poskytla neposlušnosťou Bixenteho a ostatných väzňov. Podporná skupina tiež môže dať dokopy emailový zoznam, aby ľudí informovala o jeho prípade, a web stránku s informáciami o Bixenteho prípade, antimilitarizme, odporu voči vojenským výdavkom v podobne vojnovej dane, mierovému vzdelávaniu a odkazmi na súvisiace stránky. Niekedy Bixente napíše list, ktorý bude môcť kolovať. Podporná skupina by sa mala koordinovať s MOC – napríklad, jeden člen bude navštevovať mítingy MOC – a sledovať, či sa ich akcie zhodujú s celkovou kampaňou MOC.

Podporné skupiny sú veľkou pomocou nie len pre väzňa, ale tiež pre MOC. Zdieľajú prácu a slúžia tiež ako vstupné body pre ľudí, aby sa pripojili k hnutiu. Koordinácia medzi politickou skupinou, podpornou skupinou a s väzňom je základom. Dôležitá je stabilná, častá komunikácia. Politické kritériá pochádzajú z politického hnutia, nie z väzenia; avšak väzenské návštevy od členov oboch skupín sú dôležité pre rozvoj a koordináciu práce.

Späť na obsah

Hodnotenie nám umožňuje poučiť sa z našich skúseností. Vždy niekto robí nejaký druh neformálneho hodnotenia akcie – či už sú to osobné úvahy, prediskutovanie akcie s priateľmi alebo míting skupiny hlavných organizátorov („vodcov“). Navrhujeme tu však, aby existovala štruktúra pre lekcie spätnej väzby z akcie. Skôr než by ste mali nechať hodnotenie na náhodu alebo ju obmedziť na elitu, mali by ste ho zorganizovať ako plánovanú a kolektívnu aktivitu – v ktorej si budete vážiť si informácie od ľudí, ktorí hrali rôzne úlohy, ktorí priniesli rôzne druhy skúseností a dokonca úrovne oddanosti. Prednostne každý, kto sa zúčastnil akcie alebo organizovania akcie, by mal byť podporení, aby sa zúčastnil jej hodnotenia.

Keď sú hodnotenia pravidelnou časťou našej práce, dávajú nám šancu na úprimnú spätnú väzbu o procese a obsahu práce a pomáhajú nám zlepšiť ich v budúcnosti. Majte na pamäti, že budú značné rozdiely názorov a že pre skupinu nie je nevyhnutné, aby sa na veci dohodla. Je tiež dôležité poukázať na to, čo bolo úspešné, rovnako ako na to, čo sa pokazilo. Začnite s pozitívnymi hodnoteniami kedykoľvek je to možné. Štruktúru hodnotenia by ste mali starostlivo naplánovať.

Niektoré z najočividnejších myšlienok objavujúcich sa v hodnotení môžu byť kvantitatívne – rozdali sme tak veľa letákov, pritiahli sme tak veľa ľudí, získali sme také veľké mediálne pokrytie, tak dlho sme blokovali cestu. Ak sú také informácie dôležité pri hodnotení vývoja kampane, uistite sa, že ich niekto bude monitorovať – že budete mať spôsob počítania počtu účastníkov, že mediálna skupina bude zbierať informácie o pokrytí. Niekedy však môže hra s číslami odpútať pozornosť od hlavného účelu, najmä v prípade opakovaných protestov. Možno že prišlo viac demonštrantov, no akcia mala menší vplyv a demonštranti, ktorí prišli po prvý krát, sa cítili zbytoční. Možno že vstup na vojenskú základňu bol blokovaný dlhšie, ale akcia dosiahla menej ľudí alebo bola akosi menej posilňujúca. Znamená to, že kritériá pre hodnotenie musia byť spojené so strategickými účelmi konkrétnej akcie.

Prezentujeme vám tu kontrolný zoznam, ktorý vám môže pomôcť v hodnotení akcie, ale dá sa tiež použiť v iných oblastiach vašej práce:

Hodnotenie akcie 1. Vízia – stratégia – ciele

Mali ste celkovú víziu/stratégiu/cieľ?

Týkalo sa to problému/konfliktu?

Vedeli účastníci, kto inicioval akciu?

Boli si účastníci vedomí vízie/stratégie/cieľov?

2. Princípy a disciplína

Prebehla diskusia a jasná zhoda o disciplíne pre akciu?

Držali ste sa jej počas akcie?

Zhodovali sa plánované taktiky a tie taktiky, ktoré ste skutočne vykonali, s disciplínou?

Cítili ktorýkoľvek z účastníkov, že oni sami alebo ostatní zlyhali pri nasledovaní dohodnutej disciplíny?

3. Príprava a výcvik

Bola príprava/výcvik vhodný?

Bola príprava/výcvik adekvátny?

Skutočne to pomohlo účastníkom s tým, aby si poradili s nepredvídaným?

Splnilo to potreby zapojených?

Splnilo to očakávania zapojených?

Vyvinulo sa nevyhnutné komunitné cítenie?

4. Taktiky

Boli plánované taktiky adekvátne?

Vykonali ste taktiky skutočne tak, ako ste ich naplánovali?

Splnili potreby a očakávania zapojených?

Vysporiadali ste sa adekvátne s neočakávanými problémami?

Urobili ste to spôsobom, ktorý bol zhodný s disciplínou/víziou/cieľom?

5. Organizácia

Zapadala štruktúra/organizácia akcie so svojím cieľom/stratégiou/víziou/disciplínou?

Bolo to zorganizované demokratickým spôsobom?

6. Vplyv

A. Na účastníkov

Bolo to relevantné?

Pozvali ste/vytvorili ste tým účasť?

Cítili sa účastníci pod kontrolou akcie?

Zvýšilo to iniciatívu a sebavedomie účastníkov?

B. Na tých, ktorým to bolo adresované

Porozumeli tomu?

Dosiahli ste ciele?

Nevytvorilo alebo vytvorilo to možnosti pre ďalšiu akciu a komunikáciu?

Vyskytli sa reakcie od jednotlivcov (odporcov), ktoré sa odlišovali od inštitúcií, ktoré boli jej časťou?

Ako tieto reakcie súvisia s cieľmi akcie?

C. Na ostatných

Pochopili to?

Znepriatelilo ich to?

Malo to nejaké neočakávané výsledky?

Pohli sa ľudia naším smerom (neutralizovaní, pritiahnutí, vyprovokovaní)?

Táto hodnotiaca forma bola vyvinutá na Medzinárodnom seminári o výcviku pre nenásilnú akciu, ktorý sa konal v meste Cuernavaca v Mexiku, v júli 1977.

Späť na obsah

Každá akcia vyžaduje rozsah rôznych úloh – niektoré sú veľmi viditeľné (t.j. ľudia blokujúci ulicu, tlačový hovorca), iné sú menej viditeľné a sú viac v pozadí. Je úlohou koordinátora/organizátora, alebo facilitátora na mítingu, aby identifikoval, ktoré úlohy sú potrebné a ako je možné ich obsadiť. Každá z týchto úloh je rovnako dôležitá, keďže všetky dokopy umožňujú akciu. Niektoré z týchto úloh, ako aktívna pomoc a organizovanie, môže zdieľať niekoľko ľudí. A tí ľudia môžu na seba vziať ostatné úlohy, ako prieskum miesta. Zvážte kolovanie úloh, kde je to možné, ako napr. pomáhanie na mítingu. Je dôležité, aby ľudia zodpovední za rôzne úlohy počas akcie pracovali spolu ako tím, ktorý sa pred akciou pripraví. Viac podrobností o niektorých z týchto úloh môžete nájsť v tejto príručke, najmä v časti Nenásilné kampane, Úloha médií, Práca v skupinách, Právna podpora a Väzenská podpora.

Pred akciou Koordinátor/organizátor Tréner v nenásilí Zhromažďovatelia peňažných prostriedkov Výskum Prieskum miesta alebo trasy Aktívna podpora a organizovanie Logistika a podpora Pomocník na mítingu Propaganda, výroba symbolov a transparentov, kresliči, grafickí umelci atď. Mediálna aktívna pomoc: vyslanie mediálneho poradenstva a mediálnej správy Mediálna výstroj Pisatelia Počas akcie Ľudia riskujúci zatknutie (páchatelia občianskej neposlušnosti) Podporní ľudia Policajná spojka Mieroví dozorcovia/monitorovatelia Nasadenie tímu/rozptýlenie Mediálny hovorca Komunikačný tím Demonštranti/držitelia symbolov/skandovači/speváci/rozdávači literatúry atď. Kameraman Fotograf zátišia Zdravotník/sanitár/zdravotnícky tím Zákonný pozorovateľ (pozorovatelia) Kontaktná osoba pre väzenskú podporu Po akcii Právna podpora Právnik Pomocník s mítingom pre vyhodnotenie Dokumentarista/historik/archivár Zhromažďovatelia peňažných prostriedkov Verejní rečníci Pisatelia listov pre ľudí ktorí rozhodujú a redakčné rady

Prevzaté z www.rantcollective.net

Späť na obsah

Právne systémy sú v každej krajine rôzne. Avšak, pre akcie s vysokou pravdepodobnosťou zatknutia účastníkov je vždy užitočné mať „tím právnej podpory“. Táto rada na vytvorenie takého tímu v Británii bola prebratá z prvej časti omnoho dlhšieho brífingu od Activist Legal Project na stránke: http://www.activistslegalproject.org.uk

Právna podpora môže byť v pozadí, ale môže byť tiež absolútne dôležitá. Po akcii môžete ísť domov ako posledný, často sa môžete ponevierať po policajných staniciach a čakať na prepustenie aktivistov, ktorí majú byť prepustení. Nebudete zdieľať rozčarovanie, ani sa nenecháte odfotiť, ale bez právnej podpory niektoré akcie nie sú možné. Možno keby ste neboli na akcii, polovica ľudí na jej „čele“ by sa nezúčastnila!

Aké sú ciele právnej podpory? Zaistiť, že všetci, ktorí sa chystajú na akciu, budú pripravení na zatknutie Spojiť sa s políciou a právnymi poradcami, aby ste zaistili vhodnú podporu pre zatknutých aktivistov počas ich pobytu vo väzbe Zaistiť, aby prepustení aktivisti mali emočnú a praktickú podporu, ktorú potrebujú Úlohy skupiny právnej podpory

Počet ľudí zapojených do skupiny právnej podpory bude závisieť od veľkosti akcie a očakávanom počte zatknutí. Musíte splniť niekoľko základných úloh:

Príprava písaného legálneho brífingu pre akciu, vrátane informácií o zatýkacej procedúre, čo sa deje na policajnej stanici, pravdepodobné priestupky, pravdepodobné výsledky, kaucia a vypočúvanie na prvom súde. Príprava a distribúcia „záťahových kariet“ ľuďom chystajúcim sa na akciu – tieto karty obsahujú telefónne čísla, na ktoré treba v prípade zatknutia volať. Personálne obsadenie pozície telefónnej linky (číslo právnej podpory), čakajúcej na hovory od ľudí zadržiavaných na policajných staniciach. Koordinácia – príprava a aktualizácia definitívneho zoznamu ľudí, ktorí boli zatknutí, vrátane ich kontaktných informácií a informácie o tom, či boli prepustení. Podpora na policajnej stanici – poskytovanie podpory zatknutým na policajnej stanici (staniciach), spájanie sa s právnymi poradcami na policajnej stanici (staniciach) a stretnutie so zadržanými pri ich prepustení z väzby. Logistika – organizovanie vozidiel, vodičov a možné ubytovanie na zozbieranie a ubytovanie ľudí prepustených z policajnej väzby. Po akcii zorganizujte míting obžalovaných.

Na rozdiel od právnych pozorovateľov, ktorí riskujú zatknutie tým, že sa na mieste pripoja k aktivistom, by skupina právnej podpory v nijakom štádiu nemala vystaviť svoju pozíciu nebezpečenstvu s ohľadom na zatknutie. Nikomu v policajnej cele nepomôžete!

Späť na obsah

Plánovanie akcie

Sú časy, keď pripravujete jednorazovú akciu, možno ako váš príspevok do kampane niekoho iného, alebo ako samostatnú akciu. Inokedy bude vaša akcia časťou vaše širšej stratégie kampane s tým, že každá a všetky akcie budú krokom k cieľom vašej celkovej kampane. Ponúkame tu kontrolný zoznam, ktorý by ste pri plánovaní mali mať na mysli:

Pred akciou

Rámec Aká je analýza situácie? Akú štruktúru bude skupina používať? Kto robí rozhodnutia a ako? Aký je strategický cieľ (t.j. koho sa pokúšame ovplyvniť a čo chceme, aby urobili)? Aký je politický cieľ (čo je akciou alebo udalosťou)? Ako bude táto akcia oznamovať svoje ciele pred, počas a po akcii? Ako skupina definuje svoj záväzok k nenásiliu (sú nejakí sprievodcovia nenásilia alebo stavy princípov)? Aký bude scenár? (vrátane miesta a času) Kto povedie celkovú koordináciu akcie? Kedy a ako očakávate, že akcia skončí?

(pre viac nápadov a cvičení viď sekcia Kampane, „Vývoj efektívnych stratégií“ a „Súčasti kampane“)

Aktívna pomoc Bude sa skupina pokúšať pracovať s inými skupinami alebo komunitami? Ak áno, kto s nimi nadviaže kontakty? Bude mať skupina letáky vysvetľujúce verejnosti, čo skupina robí? Ak áno, kto ich pripraví? Akú propagáciu budete robiť? Pokúsite sa získať druhých ľudí, aby sa ku vám pripojili? Ak áno, kto to urobí? Aký druh mediálnej práce budete robiť? Zašlete tlačovú správu dopredu? Budete mať počas akcie hovorcov pripravených hovoriť s tlačou? Budete mať mediálnu výstroj s „diskusnými bodmi“? Budete potrebovať mediálny podvýbor? (viď časť o médiách). Príprava účastníkov Aké príležitosti musia účastníci akcie pripraviť? Budú tam ich orientačné sedenia? Vývoj afinitnej skupiny? Výcvik v nenásilí? Výcvik zručností? Legálny brífing? Sú účastníci splnomocnení na to, aby rozhodovali o scenári? Ako k tomu dôjde? Je skupinový proces jasný všetkým? Je jasné, že existuje mnoho úloh potrebných pre efektívnu akciu, nie len tých na „priamu akciu“? Logistické plánovanie Je logistika týkajúca sa času a miesta dobre naplánovaná? Sú všetky materiály pripravené a existuje distribučný plán? Počas akcie Je medzi ľuďmi v rôznych úlohách, ako policajná spojka, legálny pozorovatelia, mediálny hovorca, lekársky tým, ľudia riskujúci zatknutie, podporných ľudí a demonštrantami komunikačný systém? Kto dokumentuje akciu s fotografiami a videom? Je proces rozhodovania jasný? Po akcii Ak budú ľudia zatknutí, budú mať zákonnú a väzenskú podporu? Bude sa následne diať práca s médiami – šírenie informácií o akcii ku hlavnoprúdovým a alternatívnym médiám? Urobí skupina nejaké vyhodnotenie akcie? Plánuje skupina dokumentovať akciu (vytvoriť prípadovú štúdiu)? Aké sú vaše ďalšie kroky? Povedie táto akcia k vývoju kampane? Ak bola táto akcia časťou kampane, ako to mení situáciu?